S tým nikdy neprestanú. Doping bol odkajživa , je a bude . To sa proste nedá zastaviť a môžme si tu namýšľlať čo len chceme.
Tu súhlasím aspoň v princípe s veslarom, konkrétne riešenia nech navrhujú kompetentní. Iste, môžeme hovoriť, že to sa nedá zastaviť atď., ale ako to môžeme zistiť, ak sa to nevyskúša? Iba to čo sa zrealizuje môže priniesť nejaké výsledky, ostatné sú všetko len hypotézy. Možno práve tak radikálne kroky, ktoré nikto nechce vidieť by donútili sa túto spoločnosť umúdriť. Áno, je pravda, že sa stále budú hľadať spôsoby, ako byť lepší a nemusí to byť vždy podľa "zákona". No tvrdšie postihy by určite viac ľudí odradilo riskovať. Však sponzori potrebujú výsledky a zase tímy potrebujú sponzorov (a nikto nepotrebuje dopingové škándály). Je to dostatočne popretkané na to, aby to mohlo dosť výrazne pomôcť niečo zmeniť.
Dám čisto praktický príklad, ktorý síce nemá nič spoločné s dopingom ani cyklistikou, no je aspoň zo športu. Ja si rád porovnávam rozhodovanie futbalu a basketbalu (v baskete tomu rozumiem, vo futbale nie, no na porovnanie mi stačí poznať aspoň jeden šport...), hlavne pokiaľ sa jedná o "komunikáciu" s rozhodcom, gestikulácia, filmovanie, správanie sa všeobecne. Pokiaľ by basketbalisti komunikovali spôsobom ako futbalisti, zápas by sa musel skontumovať, lebo by ho nemal kto dohrať. A teraz môžete kľudne dávať písať tie otrepané frázy, nerobme z futbal basketbal, nemôžeme to a to porovnávať... Ja si myslím, že aj tam, aj tam hrajú ľudia, nie? Tak prečo, niekde môže hráč meter od rozhodcu beztrestne vrieskať mu do ucha a rozhodca sa tvári, že je všetko OK, a prečo v druhom športe len mávnutie rukou nad rozhodcovým verdiktom pokiaľ sa stane 2x môže znamenať až vylúčenie hráča zo zápasu? (podrobne ak má niekto záujem mu to vysvetlím cez SS) A prečo hráči v basketbalu sú schopní toto akceptovať? A prečo by to nemohli aj futbalisti? Nie sú to vari ľudia rovnako, ako aj v iných športoch?
Ja viem prečo... Lebo spoločnosť sa bojí spraviť akékoľvek zmeny, ktoré by boli radikálne. Pritom môžu šport skultúrniť. Osobne futbal veľmi nemusím. Ale nie preto, žeby ma vôbec nebavil. Ale práve pre všetky tie veci okolo neho, válajúci sa hráči, nadávajúci a vykrikujúci ľudia po hráčoch, rozhodoch, fanúšikoch. Dokonca násilnosti... Toto je šport a skutočná myšlienka športu? A my, ľudia, sme súčasťou týchto "športových podujatí"? Je mi z toho zle popravde...
Ja viem, že možno vyznievam teraz ako moralista, ale posledné roky je pekne vidieť, a v slovenskom športe to platí 100%-ne, veľký úpadok športu. No v prvom rade úpadok z ľudského hľadiska (správanie hráčov, funkcionárov, trénerov, divákov, samozrejme aj rozhodcov) a s tým spojený aj športový úpadok (menej ľudí chodieva na športové podujatia, menej financií v športe). A rozmýšľam, kam sa to vlastne uberáme ako spoločnosť... No a myslím si, že takýmito alibistickými postojmi, že nič nezmeníme, a pritom to ani neskúsime, ideme len a len do záhuby ako ľudstvo, nikam inam...
Záverom teda pointa. Nejde o to, aké zmeny by mali nastať v pravidlách (doping je súčasťou športových pravidiel všeobecne...), ide len o to, či sa odhodláme ich spraviť, alebo ich odsúdime na neúspech skôr, ako ich vyskúšame. A ja som pevne presvedčený, že pokiaľ by sme boli dostatočne vytrvalí, lebo zmena nepríde za deň, tak by sa situácia v športe výrazne zlepšila. Ale určite by sa doping nevytratil úplne, to zase tak naivný nie som, ale určite by sa situácia zlepšila. Stačí si len spomenúť, ako to bolo popísané v knihách o L. Armstrongovi počas Tour v kauze Festina. Vytratil sa doping úplne? Nie. Došlo aspoň v tom ročníku k výraznému zlepšeniu? Podľa mňa áno. Bolo to radikálne? Bolo...
Uf... no som si srdiečko vylial, ospravedlňujem sa za dlhšie čítanie, kto sa dostal až sem
... Fakt je taký, že toto sú veci, ktoré vnímam skoro deň čo deň, tak preto ma možno tá otázka tak trápi, a preto som aj toľko k tomu napísal a asi aj dostatočne dramaticky s hojným prídavkom emócii
... možno aj dramatickejšie, ako to v skutočnosti je
HOWGH!