Treba si uvedomiť, že je rozdiel medzi horskou cyklistikou a cestnou cyklistikou. Horská je cyklistika jednotlivcov, cestná je cyklistika kolektívna (kto neverí, nech sa pozrie do pravidiel - cestné preteky sú preteky tímov). Je to dané aj tým, kde sa vykonáva. Na lesných cestách, nie to ešte chodníkoch, je problém jazdiť vedľa seba, porozprávať sa s parťákom. Na ceste nám už konečne aj zákon umožňuje jazdiť dvojičky, povrch je väčšinou lepší ako v lese, nie je potrebné byť tak sústredený na obchádzanie/preskakovanie prekážok, tak často sa nestriedajú prudké zjazdy a výjazdy...
Čiže horskí cyklisti častejšie jazdia sami, pokiaľ idú na spoločný výjazd, tak sú rozťahaní a porozprávajú sa len pri prestávkach. Cestní cyklisti jazdia väčšinou a radšej v skupine (samozrejme aj sólo), pretože výjazd v partii, keď sa potiahne na špici a potom orazí v háku, plynie rýchlejšie, priemerky aj vzdialenosti sú väčšie.
Po úvode som pri téme - pozrel som si 3 strany príspevkov a vo veľkej väčšine odmietajú náhodné stretnutia a následné striedania na špici, prípadne sa nad tým dokonca pohoršujú, batôžkári občas prezlečení za cestných cyklistov (gravelistov na ceste). Stačí si pozrieť profil odmietačov, čo preferujú, na čom jazdia, ak uvádzajú výjazdy, tak akého typu je väčšina a je to jasné.
A na záver - v máji som bol v kúpeľoch v Nimnici. Nikoho na
bicykli som tam nepoznal, tak som jazdil sám. Nemal som šťastie naraziť na partiu, alebo aspoň sólo jazdca, s ktorým by som sa zviezol. A ku koncu pobytu som pri výjazde z Považskej Bystrice videl pri ceste postávať cyklistu. Pozrel som, pomoc nepotreboval, telefonoval, gumy mal nafúkane,
reťaz na mieste... Za kilometer-dva ma predbiehal. Keďže nešiel oveľa rýchlejšie, skočil som mu do háku a aby som ho upozornil, že idem za ním, zakričal som "dvaja" - akože idem za ním (to keby si náhodou chcel odpľuť!)... Začal zrýchlovať, ale uvisel som, skúšal ma. Po dvoch-troch kilometroch mal dosť (ja tiež) a začal spomaľovať. Tak som išiel cez neho, povedal mu "poď do háku" a ešte trochu plynule ubral, aby si mohol trochu odfrknúť. Obzrel som sa a bol za mnou. tak som trochu pridal (plynule a s citom), po pár 100 m som odstriedal... No a išli sme spolu. Keď sme sa striedali, tak sme prehodili pár slov (kam ideš, odkiaľ si,...). Keď sme sa od Púchova blížili k Nimnici, opýtal som sa ho, či by sme nazašli na orosené, lebo ja som už skoro doma. Dal si povedať. Pokecali sme, sme po dve orosené... Skoro som prišiel neskoro na večeru.
Juraj z Považskej Bystrice, ak sem chodíš, tak ťa pozdravujem a rád som ťa spoznal. Snáď sa ešte niekedy stretneme...
Takéto niečo sa mi za niekoľko rokov jazdenia po Malých Karpatoch nestalo. Na ceste som sa zoznámil už s veľa ľuďmi.