Príbehy o dúhových pásikoch - report z majstrovstiev sveta 2024

Famózne slovenské úspechy, nepochopiteľná taktika, obrovská odvaha a aj smútok. Zhrňme si to naj z uplynulých majstrákov.

Keď tak teraz nad tým premýšľam, každé jedny majstrovstvá napíšu nejaký neuveriteľný príbeh. Či už sa bavíme o našom rekordmanovi Petrovi Saganovi, zlomenej tretre Mathieu van der Poela, zlomenej ruke Annemiek van Vleuten, či fenomenálnych sólach Juliana Alaphilippa. No ročník 2024 sa zapíše do dejepisu cyklistiky zlatými písmenami.

Pogačarov taktický „majsterštuk“

Majstrovstvá sveta v cyklistike sú oproti iným pretekom naozaj výnimočné. Nielen prestížou, no najmä tým, že jazdci nepoužívajú vysielačky a nie sú v žiadnom spojení s tímovým autom. Ich jediným zdrojom informácií sú tabule na motorkách – a sčasti možno aj veľkoplošné obrazovky. Keď ich stíha počas pretekov sledovať Fernando Alonso vo Formule 1, budú snáď cyklisti horší? Otázkou, pravda, je: dá sa za takýchto podmienok vôbec naplánovať nejaká taktická hra? To, čo si tím povie v autobuse, je často v rozkole s tým, čo sa udeje na trati a tento šampionát nebol výnimkou.

Zákaz vysielačiek iba nahráva rôznym šialeným scenárom. Asi všetci sme Tadeja Pogačara označovali za favorita číslo jeden. Víťaz Giro d’Italia, víťaz Tour de France… No už na začiatku sezóny bolo jasné, kde je hlavný cieľ.

Slovinsko do tohto šampionátu vstúpilo s poriadne nabitou súpiskou. Stačí spomenúť pár mien: Pogačar, Roglič, Tratnik, Mohorič, Mezgec… Pravda, Belgičania a Holanďania v mnohom nezaostávali. Predovšetkým Belgicko bolo v úvode pretekov skutočne veľmi aktívne a miestami som mal pocit, že Campenaerts pôjde na čele až do konca pretekov. Čo však bolo z hľadiska neskoršieho vývoja pretekov kľúčové, do úniku sa podarilo prepracovať aj Janovi Tratnikovi. Celá trasa merala 274 km s vyše 4000 výškovými metrami.

Keď sa Pogi zdvihol zo sedla rovných 100 km pred cieľom, hľadal som oči po obývačke. Podobná nálada panovala aj v pelotóne. Inými slovami, absolútny chaos. Prikladám aj vyjadrenia hlavných protagonistov:

Remco Evenepoel: „Pokladal som to za samovražedný pokus.“
Mathieu van der Poel: „Myslel som si, že zahadzuje šance na zisk dúhového dresu.“
Tadej Pogačar: „Možno to bol hlúpy útok. (...) Neviem, čo som si myslel, ale dal som do toho všetko.“

Viete, čo mi to pripomenulo? Víťazstvo Petra Sagana na Paríž-Roubaix 2018. Útok ďaleko pred cieľom, každý si povie, že to nemá šancu zvládnuť a ajhľa.

Treba však dodať, že Tratnik mal na tom celom obrovskú zásluhu. Pogi sa síce odlepil, no čelo si „doskakoval“ len veľmi pozvoľna. Akýmsi zázrakom ho Tratnik počkal a Pogi si tak mohol oddýchnuť v háku. Ak by musel Pogačar tú minútu sťahovať osamote, silno pochybujem, že by to dotiahol až do konca. Lebo i tak v závere pomerne viditeľne trpel… A tak sa ani nečudujem, že sa s Tratnikom v cieli objímal ako s prvým.

Nielen Tratnik sa podpísal pod slovinský úspech. Po Pogiho útoku sa ho ako jediný dokázal držať Pavel Sivakov – inokedy domestik, dnes rival z francúzskej reprezentácie. Tréner ho asi nepochváli, že si prestriedal s tak silným protivníkom. No očividne aj Pogačar si uvedomoval, že Sivakova potrebuje, keďže ho celkom očividne čakal na jednom zo stúpaní.

Čo mu ale pomohlo najviac? Situácia za jeho chrbtom. Časom som tie útoky aj prestal počítať, čo však bolo pre Pogačara kľúčové, nespolupracovalo sa. Ak je v pelotóne niekto, kto by v pokri prehral snáď celý svoj majetok, je to Remco Evenepoel. Ten skrátka nikdy nedokáže skryť, čo si v daný moment myslí…

A tak sa opäť prepisovala história. Pogi získal Triple Crown – ružový, žltý a dúhový dres v jednom roku. Doteraz sa to podarilo len trom ľuďom – Eddymu Merckxovi, Stephenovi Rochemu a Annemiek van Vleuten medzi ženami. Tak čo, postihne „kliatba dúhového dresu“ aj Pogačara? Osobne tomu neverím. Skôr sa už dlhšiu dobu zamýšľam nad tým, čo musia súperi urobiť, aby sa dotiahli na jeho level.

Presila nie je všetko

Posuňme sa ale ďalej. Aspoň zbežne popri návšteve som sledoval aj ženské, sobotňajšie preteky. A tak mi nemohlo ujsť, že Holandsko na čele s Demi Vollering sa ocitlo v slušnej početnej prevahe – dovedna sa v úniku ocitli až tri. A ani to očividne nestačilo. Demi síce podnikla sériu útokov, no aj pár kilometrov pred cieľom bol únik stále pomerne celistvý. Až prišiel útok na desiatom kilometri, ktorým síce neodpárala svoje súperky, no aspoň sa pomerne efektívne zbavila svojich krajaniek. Potom poslušne ťahala čelo, stiahla každý útok a napokon sa nechala prešprintovať nielen Lotte Kopecky, ale aj Chloe Dygert a Elisou Longo Borghini. Nuž, Holanďanky by asi mali do budúcna trochu prehodnotiť svoju taktiku…

Slováci nesklamali

Taktiku ale jednoznačne prehodnocovať nemusí Martin Svrček. Počítali ste s ním ako s vysloveným favoritom kategórie U23? Ja sa rovno priznám, že ani nie. A som o to radšej, že som sa zmýlil. U23 preteky som sledoval len po častiach, no i tak mi neuniklo, že sa to na čele vkuse mlelo, na čom mali zásluhu najmä Isaac del Toro či domáci Jan Christen. A Martin si vždy išiel svoje pohodlné tempo, preplával na koniec skupinky, no nikdy sa nenechal utrhnúť. Takže keď zaútočil Niklas Behrens, Martin bol jediný, kto mal dostatok síl na to, aby sa ho dokázal udržať.

Množstvo ľudí analyzovalo, že zbytočne „zaspal“ pri záverečnom šprinte. No ja neviem, keď sa pozrieme už len na to, aké „hebedo“ je Behrens, Martin by uspel skôr nejakým skorým a prekvapivým útokom. Je však naozaj skvelé, že napriek nie veľmi úspešnej sezóne sa mu podaril takýto výsledok. A ja verím, že v tej nasledujúcej naň dokáže naviazať.

Azda najväčšiu radosť nám ale urobila Viki Chladoňová. Striebro v časovke, bronz v individuálnych pretekoch… Neviem ako vy, ale ja som už teraz veľmi zvedavý, ako ju vychovajú vo Visme a aké výsledky bude prinášať. Lebo potenciál je očividne obrovský. Tohtoročné preteky junioriek síce ovládla Cat Ferguson, no najmä v individuálnych pretekoch ukázala Viki vysoké kvality. Najmä jej zásluhou došlo v závere k nadeleniu pelotónu a neskôr aj k vzniku finálnej skupinky spolu s Ferguson a Ostiz. A Slovensko si tak v závere pripísalo druhú medailu v priebehu dvoch dní.

Je však škoda, že práve bronz mierne zatienila tragická smrť Muriel Furrer, ktorá doplatila na zradné podmienky a slabú organizáciu pretekov. Bohužiaľ, opäť len ďalšia smutná pripomienka, že namiesto zakazovania aero polôh na bicykli a riešenia farieb šortiek by sa UCI mala zamerať predovšetkým na bezpečnosť pretekárov a pretekárok na trati…

Zakončime však tento report trochu ľahšou témou, a tou je Remco a jeho časovka. Zhodiť si reťaz len pár desiatok sekúnd pred štartom, to skutočne nechcete. Reťaz sa síce podarilo nahodiť späť, avšak Remco pri tom prišiel o wattmeter. A tak prešiel celú trať bez merača výkonu a napriek tomu s prehľadom vyhral. Čaro nechceného.

Budúcoročná trať v Rwande bude ešte väčší „masaker“ než Zürich. Takmer 5500 výškových metrov je ako stvorených pre čistokrvných vrchárov, takže nás čaká opäť skvelá „podívaná“. No o tom až o rok – zatiaľ si užívajme nových kráľov a kráľovné cyklistiky.