Dolomity - kopce, traily, výhľady pod dohľadom Tre Cime

Výšľapy do výšky viac ako 2500 metrov, neuveriteľné výhľady, šotolina, ale aj náročné traily po hrebeni. Poďte sa inšpirovať, alebo len pokochať okolím 3 Zinnen Dolomites,

Nie som rozhodne prototyp cyklistu na spoznávanie nových miest, o čom som už na stránkach MTBIKER neraz písal. Mám rád športovú jazdu, v sezóne náročné maratóny, tréning, no jeseň vo mne začína už prebúdzať prieskumníka. Čo sa týka jazdenia v Dolomitoch, moje skúsenosti sú v podstate spojené len s oblasťou okolo Val Gardeny, ako inak vďaka maratónu HERO Dolomites, na ktorom som sa zúčastnil aj v roku 2024. Maratón bol skvelý impulz a dôkaz, prečo sa oplatí podobné akcie vytvoriť.

Teraz prišiel impulz nie v podobe pretekov, ale vďaka spolupráci s regiónom 3 Zinnen Dolomites. Cieľ bol úplne jednoduchý – ukázať bikerom okolie a jeho možnosti. Väčšinou si na niečo podobné vystačím len s GoPro, ale tie hory si pýtajú viac. Preto beriem aj Adama s kamerou/fotoaparátom, nech vám prinesieme zážitky v čo najlepšej vizuálnej podobe. Spolu s Lenkou a mladým vytvoríme jednu šťastnú rodinu.

Na konci článku nájdete video, ktoré mapuje 3 výlety - vždy na iný smer a s veľmi odlišným charakterom. Verím, že poslúžia ako odrazové body, prípadne inšpirácia, od ktorej sa môžete potom odraziť a ľahšie si vytvoríte predstavu, ak sem budete niekedy chcieť zavítať. A fotoreport nižšie bude, myslím, vhodné doplnenie.

Naše 3 dni v raji

Do Dobbiaco prichádzame až večer. Toto mestečko leží na hranici medzi Talianskom a Rakúskom, niektorí ho poznajú viac pod názvom Tobblach. Už cesta bola odlišná od klasického nekonečného putovania po nudnej diaľnici cez Rakúsko a Nemecko. Dobbiaco leží bližšie, len 700 km ale cca posledných 250 kilometrov už idete po rôznych cestičkách a cez doslova malebné miesta.

Ak máte čas, určite si viete cestu spríjemniť a niekde sa „vyvetrať“, spontánne nám napadlo asi X možností, len nebol čas. Prišli sme rovno na večeru, ja potom beriem mapy a snažím sa naplánovať trasu na zajtra. Inšpirujem sa kartičkami, ktoré sme dostali. Pes bol zakopaný v tom, že ešte nedávno v Alpách napadla poriadna dávka snehu (u nás záplavy), čo znemožnilo plánovanie dopredu.

Marchinkele – hybaj do výšky

Stúpanie do výšky viac ako 2500 metrov? Pozerám z okna na kopce, snehu je tam pomenej, ako som čakal a je rozhodnuté... Strava Heatmaps, k tomu Mapy.cz a mám predbežný plán. Smerujeme na sever od Dobbiaca, kde sú kopce charakterom úplne odlišné ako klasické ostré „zuby" Dolomitov. Lenže o to lepšie by sme ich potom mali vidieť...


Ja som po chorobe, čo mi doniesol mladý zo škôlky a keď roztáčam nohy do kopca a ešte vo výške, tepy v nebi. S Adamom si ale nájdeme rozumné tempo, začíname stúpať a rýchlo zhadzovať vrstvy.


Trasa ma zaujala nielen pre výšku, ale aj vďaka výstupu, ktorý z veľkej časti tvorí historická cesta z prvej svetovej vojny, ktorá sa oddelila za planinou s koňmi Silvesteralm, kde je aj chata. Odtiaľ doslova epické stúpanie v dĺžke 7,5 km s prevýšením 680 metrov a sklonom 9,1 %.


Ako sme stúpali vyššie, mali sme Dolomity ako na dlani. Povrch bol miestami dosť kamenistý, gravel by asi nebol úplná výhra, na MTB úplná „lahoda“.


Vo výške nad 2200 metrov sa už pridali výrazné snehové polia ale po kraji sa dalo všetko pekne prejsť. Míňali sme aj zopár cyklistov, pretože táto časť patrí do tzv. Stonemana. Spoznáte ich podľa kartičiek, ktoré si na vrchole potom označili.


Vrchol vo výške 2553 m n. m. - Monte della Chiesa alebo aj Strickberg, odkiaľ sa vám naskytne takýto pohľad pre bohov. Adam fotí od kríža, ktorým je vrchol jasne označený a kam si vybehnete od „cesty“.


Chata Marchhütte (2530 m n. m.) fotená zo Strickbergu, kde som si dal super pressko za... podržte sa... 1,7 €. To ma dostalo. Nechýba ani označenie Stonemana.


Naša cesta nadol. Pri plánovaní cesty nadol som sa nevedel rozhodnúť. Vzhľadom na počasie, ktoré sa kazilo a následný presun späť po rovine (nie ideálne pre Adamov ebike), sme napokon nešli ďalej po hrebeni ale zišli čiernym trailom označeným na Trailforks ako Kinkele.

Oficiálne kartičky ponúkajú cestu nadol po trailoch, tzv. signature trails, kam by mal patriť aj tento, čo ale nebolo úplne jasné zo značenia. Vrchné pasáže, ktoré by mali inak parádny flow, boli ešte miestami pod snehom, potom prišlo celkom slušné šutrovisko v serpentínach, ale všetko jazditeľné. Rozhodne ale len pre veľmi skúsených, verzia po hrebeni so zjazdom do Winnebachu (Prato ala Drava) bude jednoduchšia (na mapách nájdete značenie Stonemana, ktorý tade išiel v minulých rokoch, teraz už má zjazd rovnaký ako cesta nahor).


Až pri ceste nadol k Silvesteralm sa nám konečne ukázali Tre Cime… plán na zajtra je jasný. Okruh sme dokončili ešte po širokej šotolinovej cyklotrase, ktorá nás hrebeňom s výhľadmi doviedla rovno do Dobbiaca. Ak by ste sa z Marchinkele pustili nadol rovnakou cestou, teda bez trailov, trasu by zvládol určite aj menej technicky zdatný jazdec.


Dokopy 40 km s prevýšením 1600 metrov, ale keď sa pridá fotošúting a pod., máte pomerne dlhú zábavku. Mapku a GPX nájdete na tomto odkaze.

Tre Cime a Prato Piazza

Dnes nás čaká niečo úplne odlišné. Cieľom je zmapovať legendárne stúpanie z Giro d'Italia na Tre Cime ku chate Auronzo do série najkrajších stúpaní, a to celé zakomponovať do okruhu. Žiadne náročné traily, ani kamene. Výlet bol doslova reklamou na gravel jazdenie s neuveriteľnými výhľadmi.


Krásna cyklotrasa po šotoline a jazerá. To bol charakter úvodnej časti, kedy sme sa vydali opačne ako včera, rovno medzi majestátne skaly. Na fotke je Lago di Landro.


Adam v akcii pri pohľade z vyhliadkového „okna“ na Tre Cime – výsledky nájdete v spomínanom videu. Potom sme museli čakať, kým prejde poriadne stádo. Kravy boli vystrojené, ako na módnu prehliadku. Šotolina po nich dosť „utrpela“, kolesá sme následne umývali v rieke. Nechcem mať na sebe lajno pri zdolávaní legendy z Gira, už tak idem na MTB.


Stúpanie na Tre Cime od Misuriny bolo neskutočné, no nechcem ho viac rozpitvávať. To bude naším ďalším „nábojom“ v samostatnom článku s videom. Tam sa pozrieme rovnako na históriu a prečo patrí medzi mýtické kopce, aj keď na ňom Giro finišovalo len 7x. Timing sme mali dokonalý, počas točenia nás míňali aj Lenka s mladým a hore sme sa potom všetci stretli.

Tento výjazd splnil všetky moje predstavy.

Než sme spravili úvod, záver a všetko do druhého videa, ubehlo kopec času a energie. Cestou nadol nechýbala odmena, potom už sme zbehli späť po ceste v podstate až k Lago di Landro. Tu sa odpájame na ďalší dnešný „highlight“, stúpanie po šotoline na Prato Piazza (Plätzwiese).


Cca 600 výškových metrov ubehlo v príjemnom sklone okolo 8 % ako voda, dali sme potom oddych na Rifugio Vallandro (2040 m n. m.), odkiaľ sa naskytol rovnako nádherný pohľad. Adam všetko išiel síce na e-biku, pretože mal fotoaparát a možnosť si nadbiehať, no aj tak sme dali nakoniec takmer 2000 výškových metrov a 78 kilometrov. Takže väčšinu času šiel na najnižšej podpore s vysokou kadenciou a keď vezmete do úvahy hmotnosť e-biku, dávali sme si v kopcoch v podstate úplne rovnako.

Myslím, že najmä tie jazdy na „booste“ rýchlosťou 25 km/h a pri kadencii 30 otáčok za minútu robia klasickým cyklistom občas vrásky. Samozrejme, viacero podobných jazdcov nás pri výletoch „ofúklo“, ale vrásky nám to nespravilo.


Ak by ste vynechali stúpanie na Tre Cime, výsledkom bude okruh vhodný aj pre menej zdatných jazdcov v podstate len s jedným stúpaním, ktoré nie je extrémne strmé. A určite bude skvelý aj pre gravel bicykle. Mapku a GPX nájdete na tomto odkaze.

Moja najlepšia MTB hrebeňovka

Čo ma odmalička fascinovalo, bolo vysokohorské prostredie a pohyb v ňom. To si plním najmä v podobe skialpu, či VHT, ale tento výjazd mi splnil všetky moje predstavy aj v rámci MTB. Alebo ako inak nazvať takmer 12 kilometrov dlhý a technický hrebeň vo výške 2400 metrov?


Lenka nás hodí do cca 10 km vzdialeného Sextenu. Samozrejme nič, čo by sa nedalo prejsť, keby idem sólo ale beriem ohľad na Adama, pretože podobné presuny nie sú pre neho ideálne - nenaháňame predsa kilometre, ale zážitky.

Hrebeň nemá konca kraja, neustále traverzujeme ďalšiu a ďalšiu časť obrovských svahov.

Zo Sextenu už stúpame rovno nahor, kto by mal chuť, môže si ubrať 700 výškových metrov lanovkou. Radosť nám robí počasie, pretože malo byť úplne zamračené ale my sa opäť môžeme kochať pohľadom na Tre Cime z odlišnej strany. Hore na terase sa opäť všetci stretneme, dáme oddych a potom začína môj splnený sen.


Z 2000 metrov, čo bola vrcholovka lanovky, neustále stúpame hore, teraz už kamenistým chodníkom. Až po Sillianer Hütte (2450 m n. m.) je viac ľudí, nechýbajú poriadne strmé výšvihy.


Za chatou zrazu sek, nikde ani noha a nás čakal spomínaný hrebeň. Nejdem teraz opisovať pocity, všetko nájdete vo videu ale bol to jednoducho skvelý zážitok. Nielen pre mňa, ale aj pre Adama, ktorý síce jazdí enduro, ale podobnú hrebeňovku nikdy nešiel. Preto sme zobrali len GoPro-čky, nech po 2 dňoch máme trochu „oddych“ od foťáku (a „štelovania") a viac z jazdenia.

Sme ako dvaja malí chlapci, čo dostali novú hračku, pretože u nás sa nič podobné legálne nedá. Občas treba bike chytiť do ruky a vyjsť strmý skalný úsek, či preniesť cez snehové pole. Ale to k podobnému výletu proste patrí.


Dostávame sa do najvyššieho bodu vo výške takmer 2570 m n. m., ktorý na mape nie je označený (leží kúsok nad Sella Di Nemes) ale vrchol spoznáte podľa veľkého kamenného „mužíka“. Prídeme hore, nikde nič len šutre a zrazu lamy. Ale nie také klasické, ale skôr lamy ako z Machu Picchu. Kukáme na ne ako na zjavenie.


Hrebeň nemá konca kraja, neustále traverzujeme ďalšiu a ďalšiu časť obrovských svahov. V porovnaní s okolím sme úplne mravce. Cestu robia „zábavnejšou“ snehové polia. Pod tým špicatým kopcom na fotke je Passo Silvella (2329 m n. m.), kde sa rozhodneme ako ďalej. Celý hrebeň tvorí rovnako ďalšiu časť spomínaného Stoneman trailu.

Dobbiaco a okolie je rajom pre rodiny - ihriská a zaujímavé miesta sú všade.

Pôvodný plán bol absolvovať celú časť vrátane krásneho Monte Spina Trailu, ktorý začína za Passom Silvella, teda pokračovať ďalej po hrebeni až do dedinky Casamazzago. Lenže vzhľadom na čas, únavu na tvári Adama a následný dlhý presun späť radšej volím kratšiu alternatívu a zbehneme skôr. Monte Spina Trail mi ostal do budúcna. Ale viac ako 2 hodiny neustáleho manévrovania po singli, kde sa fakt neoplatí urobiť žiadnu chybu, aj mne bohate stačili.


Výhodou bicykla a toho, keď máte techniku v ruke, je fakt, že za pár minút viete byť z hrebeňa dole a pchať do seba štrúdel... ako my na Rifugio Rinfredo (1887 m n. m.). Potom už pokračujeme späť na Sexten a nechýba ešte pár trailov, než nás hory definitívne vypľujú na mieste, kde sme začínali. S Lenkou máme rande v neďalekom San Candido, kde trasu končíme.


Porcia 46 kilometrov s prevýšením 1800 metrov je príkladom, že náročnosť nie je len o číslach. Podobná hrebeňovka stojí poriadne množstvo síl a odporúčam ju len pre náročných a skúsených. Jednoduchšou alternatívou bude, ak vyjdete len po spomínanú Sillianer Hütte, čo nie je tak technicky náročné a takmer stále po širšom chodníku.

Odtiaľ môžete zbehnúť napríklad do mestečka Sillian (po výstupovke Stonemana) a spraviť okruh na opačnú stranu. O výhľady nebudete rozhodne ukrátení. Mapku a GPX nášho výjazdu nájdete na tomto odkaze.

Pár čriepkov z výletu

Snažím sa to množstvo zážitkov nejako rozumne upratať, pretože písať môžem aj na 20 strán ale kto to bude čítať. Ešte než sa dostaneme k videu, niekoľko postrehov.


Dobbiaco a okolie je rajom pre rodiny - ihriská a zaujímavé miesta sú všade. Máte možnosť ísť ľahko na viaceré smery, nie ste zavretý v strmých kopcoch medzi horami ako napríklad vo Val Gardene. Lenka si s mladým spravila vždy akčný program, prípadne sme sa stretli niekde „hore“. Z Dobbiaca môžete rovnako robiť super rodinné výlety na bicykloch s nenáročným profilom.


Niekedy spomínam, že moderné trendy XC bicyklov smerujúce viac do trailovej kategórie nemusia byť nutne výhodou na domácich maratónoch. Tu platí presný opak. Neviem si predstaviť lepší bicykel. Vidíte, že sme jazdili takmer všetko a nikde nebol pre mňa BMC Fourstroke LT limitom. Nízka hmotnosť a efektivita je obrovská výhoda v kopci, geometria a 120 mm zdvih umožnia zvládať aj technicky veľmi náročné traily. Z kopca, do kopca alebo po hrebeni.

To isté platí aj pre rýchle, a pritom veľmi odolné plášte Maxxis Aspen 2,4 - najmä ich veľký objem a odolnosť v „šutroch“ pomôže. Vzadu som mal Aspen stále, vpredu potom na trailoch Continental CrossKing 2,3 s insertom pre väčší grip a možnosť ísť s tlakom nižšie.

Tesne pred odjazdom mi padol do oka veľmi netradičný batoh Assos GT Spider. A musím povedať, že ma doslova nadchol. Neváži takmer nič (dá sa zbaliť aj do vrecka), sedí dokonale na chrbte vďaka elasticite popruhov – tie sú veľmi podobné ako tie na nohaviciach Assos. Vojde sa do neho bunda, nohavice, náhradné rukavice alebo ďalšie drobnosti, ktoré nechcete mať vo vreckách. Navyše vrchný materiál je membránový, takže dlho odolá nepriazni počasia. Praktický minimalizmus v akcii.

Doslova rozdielovým prvkom pri veľkých prevýšeniach je nejaká ľahká a zateplená vesta, či bunda ako Castelli Puffy Unlimited (materiál Polartec Alpha Direct) a jej podobné. Zmestí sa aj do košíka a potom hore zabráni tomu, aby po vás prebehla, ako sa hovorí, „smrtka“ v momentoch, kedy čaká nekonečný zjazd alebo sa príliš dlho kocháte výhľadmi. V spojení s ľahkou nepremokavou bundou ste potom pripravený takmer na všetko a hlavne viete vrstvy v nekonečnom kopci zhodiť.

Dobre, dobre, už ozaj stačí...verím, že som vás motivoval pozrieť si naše video, ktoré zážitky z 3 Zinnen Dolomites sprostredkuje v odlišnej podobe. Ciao.