Tip na výlet: Rodinný bikepacking z Tarvisia do Terstu

Tak ako každé leto, aj tentokrát som premýšľal, kam sa vybrať za novými zážitkami s rodinou.

Nie som typ na dovolenky v rezortoch a keďže sme už jednu takú absolvovali, bolo teraz na mne vybrať niečo podľa mojich predstáv. Manželka nemala právo mi do toho hovoriť, rovnako ako som ja nemohol zasahovať do jej predošlého výberu – a tak som popustil uzdu svojej fantázii.

Pri každom takomto výlete je jasné, že najťažšou časťou je všetko poriadne naplánovať. Sedieť za PC, klikať trasu, vybavovať ubytovanie a dopravu – to rozhodne nie je nič pre mňa. No niekto to urobiť musí, a tak som zaťal zuby a pustil sa do plánovania.

Človek mieni...

Pôvodný plán bol uniknúť zo saharských horúčav niekam, kde je klíma trochu znesiteľnejšia. Trasa mala byť relatívne ľahká, aby ju zvládol aj Filip. Ideálne by mala viesť po rovine alebo mierne z kopca a nachádzať sa blízko mora alebo rieky, aby sme sa mohli po ceste osviežiť kúpaním.


V hre bolo viacero možností, ale akokoľvek som sa na to pozeral, najideálnejšie mi vychádzalo Poľsko a ich Baltická cyklocesta. Trasa z Kolobrzegu do Gdanska ponúkala krásne scenérie, úžasnú klímu a relatívne rovinatý terén. Paráda! Rezervujem ubytovanie, upravujem trasu a teším sa na skvelých 20 °C. Lenže plány sa menia za pochodu, veci sa posúvajú a moje Poľsko sa pomaly dostáva do štádia, že je nezvládnuteľné v časovom horizonte, ktorý máme na tento trip vymedzený.


Ruším rezervácie a môžem sa vrátiť k „rysovacím doskám". Našťastie vytiahnem zo zásuvky plán, ktorý som mal už dlhšie v zálohe. Je síce určený skôr na jarné alebo jesenné obdobie, ale núdzová situácia si vyžaduje núdzové riešenie. Ideme na Alpe-Adria. Samozrejme, stále mám na pamäti toho nášho malého chlapca, takže sa vyberieme len do talianskej časti, a aj to ešte mierne upravíme trasu.


Oficiálne sa Alpe-Adria začína v Salzburgu a končí v meste Grado. My sme však už na jar tohto roku navštívili Taliansko a časť od Palmanova (je to krásne mesto, odporúčam navštíviť) do Grado máme už za sebou. Nevadí, zakončíme to v Terste a odtiaľ pôjdeme vlakom späť k autu.


Bookujem teda všetky ubytovania. Takto krátko pred výletom je to celkom plné, avšak niečo som naklikal a uvidíme, ako to dopadne. Bookujem taktiež aj lístky na vlak cez stránku talianskych železníc. Dávajte pozor na rôzne pofidérne stránky a vždy rezervujte cez oficiálne železnice. S malou dušičkou mám snáď všetko správne booknuté. Z Terstu teda pôjdeme vlakom priamo do Tarvisia Boscoverde (Boscoverde – Zelený les).

Presun na štart

Ušetrím vás od vymenovania toho, čo všetko treba pripraviť a skontrolovať na bicykloch, zbaliť, že treba otestovať všetky tašky a podobne. Ako vždy sme nabalení ako na Mars. Darmo Zuzke vysvetľujem, že bude megahorúco a netreba Filipovi baliť dve mikiny, dlhé tepláky, bundu a podobné veci. Pre pokoj v rodine ale teda balím všetko...

Zuzka a Oli si nesú veci sami, takže sa do toho veľmi nestarám. Snažil som sa poradiť im ako skúsenejší bikepacker, ale nestretlo sa to s pochopením. Ja si balím dve tričká, dvoje spodky, ponožky a samozrejme cyklistický kit, ktorý však budem mať na sebe. Keď sa na to tak pozerám, mohol som sa zbaliť do vrecka dresu.


Cesta autom ubieha rýchlo a čoskoro sme už aj na ubytovaní v Arnoldsteine. Pôvodne som mal v pláne nechať auto pri stanici a neskôr sa k nemu vrátiť z Tarvisia na bicykli. Stanica je však v rekonštrukcii, čo znamená ďalší problém – čo teraz s autom? Po chvíľke googlenia som dospel k záveru, že najlepšie bude skúsiť šťastie pri stanici v Tarvisiu. Takto sa vyhnem tomu, aby som sa o týždeň v sobotu musel znova vracať pre auto.


Parkovisko pri stanici je parádne, hlavne bezplatné, ale aj veľmi prázdne. Parkuje tu iba jeden Maďar, inak nikde nikto. Stanica sa nachádza pri lese, takže okolo nie je nič iné. No, nechávam tu auto a dúfam, že ho nájdem aj o týždeň.


Mám možnosť obzrieť trasu, po ktorej pôjdeme zajtra. Skvelý úsek vedie lesom a čo je najlepšie, celé to ide z kopca. Ani sa nenazdám a už budem na hranici medzi Talianskom a Rakúskom. Tých 15 km som prefrčal za trištvrte hodinky. Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Deň prvý: Arnoldstein - Pontebba

Vyrážame hneď ráno a aj keď dnes máme v pláne len niečo cez 40 km, stresujem už od rána. Prvý deň je taký skúšobný, treba sa dostať do rytmu. Balenie ráno ide pomaly – nikomu sa veľmi nechce. A to ešte nevedia, že do Tarvisia to bude stále do kopca. Vyrážame krátko po desiatej.


Prvé metre po meste ešte ideme opatrne, ale po chvíľke sú už Zuzka s Olíviou v tempe a pekne sa nám vzďaľujú. Rozmýšľam, aké by to bolo, keby raz Zuzka musela mať na starosti Filipa a ja by som sa mohol pohodlne viesť vpredu s Olíviou.


V noci pršalo, a tak je na cykloceste všade milión slimákov. Filip musí každého posúvať nabok, aby ho niekto neprešiel. Pozerám na tachometer – máme za sebou ešte len 4 kilometre a vlečieme sa krokom, ale už sme zachránili asi 30 slimákov.


Úsek do Tarvisia už poznám zo včera. Krásna cyklocesta vedie lesom a relatívne rýchlo pribúdajú výškové metre. Niektoré úseky sú celkom strmé, a tak buď Filipa ťahám, alebo tlačím. Na bicykli sa mu vôbec nechce ísť, ale akonáhle zastavíme na ihrisku alebo sa niečo zje, hneď sa mu zlepší nálada.


Dávame aj obligátnu fotku na hranici a som celkom prekvapený, koľko cyklistov tu je. Blížime sa pomaly k Tarvisiu, a tak idem ešte pozrieť auto. Našťastie tam stále je a už to tu začína trochu žiť. Inak, na tomto mieste sa cyklocesta delí a dalo by sa krásne pokračovať do Slovinska.


My však musíme ísť ďalej, pretože naše tempo je vražedné a cieľ stále v nedohľadne. Mimochodom, celá Alpe-Adria je vlastne bývalá železnica, a tak máme možnosť vidieť staré, väčšinou opustené stanice.


Konečne sme v Tarvisiu. Musíme dať obed tu, lebo ďalej už to bude bieda, hlavne pre našich celiatikov. Našťastie nachádzame reštauráciu, kde majú bezlepkovú pizzu aj cestoviny. V Taliansku je to celkom bežné, hlavne vo väčších mestách – u nás sa ešte máme čo učiť. Všetci si dávajú špagety, len ja som dnes zvolil pizzu.


Čas je však neúprosný a už sú dve hodiny, takže musíme pomaly pokračovať ďalej. Ešte sa zastavíme v potravinách. Hovorím Zuzke, aby toho nekupovala veľa, lebo máme málo miesta. Odpovie, že jasné, že vezme len niečo malé na večer. O päť minút vychádza s plnou igelitkou. Skoro ma porazilo. „Zmestí sa ti to niekam?“


Pokračujeme ďalej, míňame jednu stanicu za druhou a stále je to krásne dole kopcom. Samozrejme, Filipovi to na tých 20-palcových kolesách a pri jeho hmotnosti nejde tak rýchlo ako mne, aj keď som plne naložený, takže som tu zodral celé brzdové platničky.


Jednu zo staníc prerobili na útulnú kaviarničku, a tak si dávame kávu a deti nanuky. Dokonca je tu aj ihrisko, takže mám na chvíľu pokoj od otázok typu: „Koľko kilometrov nám ešte zostáva?“, „Akou rýchlosťou ideme?“, „Je to dole kopcom?“, „Videli ste tú včelu?“ a podobných chuťoviek v minútových intervaloch.


Cyklocesta sa vlní po kopci a ponúka nádherný výhľad na diaľnicu, po ktorej sme už toľkokrát išli. Konečne prichádzame k prvému tunelu, kde nás čaká príjemný chládok. Po takmer 7 hodinách a 44 kilometroch dorazíme do Pontebby. Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Deň druhý: Pontebba - Ara Piccola

Dnes nás čaká najdlhší deň. Máme naplánovaných takmer 65 km, ale podľa profilu trate to vyzerá na pohodovú jazdu. Štartujeme krátko po deviatej hodine a pomaly sa dostávame do cestovného tempa. Rýchlo prejdeme cez mesto a opäť sa napojíme na dedikovanú cyklotrasu.


Dnes je to paráda – takmer nemusíme šliapať, ide to samo. Trasa vedie údolím rieky Tagliamento, ktorá je dlhá 178 km, pramení v Alpách a vlieva sa do mora v Benátskom zálive. Je lákavé hodiť sa do osviežujúcej azúrovej vody, ale stále sme pomerne vysoko. Tunel strieda tunel, sem-tam sa to zmení na most a výhľady sú úchvatné. Neviem, či mám skôr fotiť, alebo si užívať výhľady – všade, kam sa pozrieš, je niečo krásne.


Prechádzame aj známym Ponte di Ferro (Železným mostom) pred mestečkom Chiusaforte. Nachádza sa tu aj stanica s rovnakým názvom, kde je skvelá kaviareň, toalety a dokonca aj sprcha. Celkom slušné zázemie pre cyklistov – a veruže ich tu je. Dokonca tu stretávame aj Slovákov. Žiaľ, nemám na nich žiadny kontakt, takže ak toto čítate, ozvite sa.


Cesta ďalej pokračuje stále dolu kopcom, čo sa Filipovi veľmi páči. Inak odporúčam pribaliť aj svetlá, pretože niektoré tunely nie sú osvetlené. Teplota v nich však príjemne klesá, v jednom dokonca až o 10 stupňov.


Ako však klesáme, tunely a nádherné výhľady pomaly miznú a dostávame sa na rovinu, kde je potrebné začať šliapať. Na posilnenie si dávame v Gemone pizzu, ktorú budeme potrebovať, pretože do cieľa nám zostáva ešte 20 kilometrov. Teplomer ukazuje takmer 39 stupňov a ja si stále predstavujem, aké príjemné by to bolo teraz pri Baltiku.


Dnešné ubytovanie má ale bazén, takže Filip celú poslednú hodinu hovorí len o tom, ako bude skákať bomby. V mestečku Ara Piccola nás víta nesmierne milá pani na recepcii. Deti sú v bazéne skôr, ako sa stihneme vôbec zvítať. Ja si zatiaľ v cyklogaráži premažem bicykle. Retiazková víla tento rok zabudla pribaliť handru, takže to dávam jednu vrstvu na druhú. Nevadí, doma to poriadne očistím.


Po 65 km a 6 hodinách zaspávam ako dieťa a teším sa na zajtra. Toto bol najkrajší úsek celého výletu, najmä teda tie tunely a mosty. Vrelo odporúčam ísť pozrieť. Ráno nás čakajú megaraňajky od pani domácej, ktorá dokonca zbehla do obchodu a deťom kúpila bezlepkové muffiny. Ak pôjdete okolo, určite sa zastavte. Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Deň tretí: Ara Piccola - Pedipuglia

Ráno sa začína „skvelou" skratkou, ktorou nás vedie Komoot. Ja nie som ten typ, ktorý by podrobne sledoval každý meter plánovanej trasy, takže občas sa objaví aj takéto prekvapenie. Zuzkine pohľady neveštia nič dobré, ale prejsť to musíme, už sa nebudeme vracať.


Našťastie sa situácia po pár kilometroch upokojí a dostávame sa späť na našu trasu. Dnes to už nebude o krásnych výhľadoch, skôr sa budeme môcť kochať malými talianskymi mestečkami. Kilometre ubiehajú veľmi pomaly a celkom často zastavujeme. Máme menšiu krízu tretieho dňa, ktorej napomáha aj rýchlo stúpajúca teplota.


Útočisko sme na chvíľu našli na detskom ihrisku. Snažíme sa nájsť aj nejakú bezlepkovú reštauráciu v nadchádzajúcom meste Udine. Asi som to prechválil, lebo všetky sú buď zatvorené, alebo príliš ďaleko od našej trasy.


Cestou si ešte dáme desiatu, ktorú nám pripravila teta z ubytovania a pomaly, naozaj veľmi pomaly sa blížime k Udine. Toto mesto spoznáte podľa toho, že sa hustota cyklociest výrazne zvýši a sú aj pekne označené. Aj keď je Udine relatívne nenápadné, páči sa mi tu. Má takú uvoľnenú atmosféru. Prepletáme sa uličkami a hľadáme našu reštauráciu.


S malou dušičkou a prázdnym žalúdkom sa pýtam, či majú aj bezlepkovú pizzu a cestoviny. Odpoveď nás poteší, a tak si sadáme na terasu do tieňa. Aj keď je to vo vnútri parádne klimatizované, musíme strážiť bicykle vonku.


Na stôl nám doniesli jedlo, ktoré vyzerá fantasticky a porcia bola taká, že som mal problém ju zjesť. Brutálne najedeným sa nám ani nechce ísť ďalej, ale musíme sa hýbať, lebo sme ešte len v tretine našej dnešnej plánovanej cesty.


Cestou z reštaurácie Filip spoznáva miesta, ktoré sme na jar navštívili, čo ma nesmierne teší. Pri meste Lovaria sa odkláňame z Alpe-Adria, ktorá pokračuje smerom k spomínanej Palmanove. My sa však dostávame pred most, ktorým vedie hlavná cesta. Zastavujem preto miestneho dedka, aby sme sa opýtali na možnú alternatívnu trasu cez rieku. Dedo neváha a ponúkne sa, že nám to ukáže. Po kilometri prechádzania cez húštinu sa dostávame na okraj rieky, kde je zráz vysoký asi 5 metrov. Pozriem naňho a hovorím si, že asi „nemá všetkých doma". Poďakujem mu a radšej sa vraciame na hlavnú cestu, aby sme sa nezranili.


Cyklocesty odtiaľto už za veľa nestoja a väčšinou sú to len trasy po mestských uličkách a cestách tretej triedy. Dosť nuda, navyše je tu nesmierne horúco. Filip sa už len vezie a nevládze ani šliapať. V obchode kupujeme vrecko ľadu a okrem fliaš s vodou si ho dávam všade, kde sa dá.


Cestou sa ešte zastavíme pri rieke Soča, ktorá pramení v Slovinsku a ochladíme sa vo vode. Po chvíli dorazíme k pamätníku prvej svetovej vojny, kde je pochovaných viac ako 100 000 talianskych vojakov. Dnešný deň bol vyčerpávajúci a tých necelých 64 km nám trvalo takmer osem a pol hodiny. Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Deň štvrtý: Pedipuglia - Terst

Dnes sme si trochu pospali; pred sebou máme len 40 km a domáci nás uistil, že môžeme odísť kedykoľvek. Asi si všimol našu únavu. Vyrážame teda až okolo jedenástej a po pár kilometroch sa zastavujeme v bare na kávu.


Cesta ubieha bez problémov a po cyklocestách sme v Monfalcone za chvíľu. Toto mesto už poznáme z jari, takže sa tu príliš nezdržíme a pokračujeme ďalej. Za mestom prichádza zlý moment – Filip si zabudol svojho plyšáka na izbe. Vracať sa nám určite nechce, a tak mu sľubujeme, že v meste kúpime nového, aby bol ticho. Prežíva to ešte pár kilometrov a musím mu sľúbiť, že napíšem, aby sa o jeho plyšáka dobre postarali.


Cesta do Terstu vedie buď popri mori, alebo cez kopce. Ani jedna možnosť nie je úplne vyhradená cyklotrasa, takže sme sa rozhodli pre variant popri mori. Ide o cestu prvej triedy s pomerne hustou premávkou. Občas sa dá odbočiť do nejakej dediny, kde si môžeme na chvíľu oddýchnuť.


Chceme sa však okúpať v mori, takže musíme zísť pár výškových metrov nadol. To príjemné osvieženie však stálo za to. Cestou späť sme sa nejako zamotali do súkromného, veľmi exkluzívneho rezortu. Vracať sa však nebudeme, najmä keď v tom teple len ťažko ťahám Filipa hore.


Hlavná cesta, aj keď stále vedie dolu kopcom, nám dáva zabrať. Krajnica je síce široká a vodiči celkom ohľaduplní, ale s deťmi by som sem už asi znova nešiel. Prichádzame do mesta s nádejou na kvalitnú cyklocestu, avšak veľké očakávania sa nenaplnili. Premotáme sa mestom až k ubytovaniu a sme radi, že sme to prežili.


Večer sa ešte vydávame na potulky mestom, ktoré je veľmi kozmopolitné a stretnete tu snáď všetky národnosti a rasy. Ako inak, dáme si ešte pizzu a špagety, pozrieme západ slnka a vraciame sa späť na izbu, keďže nás zajtra čaká ďalší program. Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Bonusová etapa

Giordano Cottur je známy cyklista pochádzajúci z Terstu a nie je náhodou, že práve po ňom pomenovali cyklocestu spájajúcu Terst a slovinské mesto Hrpelje. Pôvodne išlo o železnicu, ktorá v rokoch 1887 až 1959 spájala tieto mestá.


Dnes sa železnica využíva ako cyklocesta, a tak sme sa rozhodli preskúmať ju aj my. Vymotať sa z Terstu dá celkom zabrať, väčšinou tlačíme bicykle po chodníku. Motať sa s Filipom v rannej špičke nie je práve najpríjemnejšie, najmä keď stúpame do kopca.


Našťastie po pár kilometroch sa napájame na už spomínanú cyklocestu, a tak si môžem na chvíľu vydýchnuť. Počkať, nemôžem, lebo dnes musím nastúpať skoro 550 výškových metrov a samozrejme tam musím Fifa vytiahnuť.


Teploty opäť atakujú hranicu 40 °C, takže ochladenie v tuneloch naozaj príde vhod. Cyklotrasa je veľmi pekná a výhľady na krajinu sú neskutočné. Povrch sa mení na pravý gravel, takže konečne môžeme naplno využiť potenciál našich bicyklov.


Stúpanie sa zdá byť nekonečné, avšak ja si to celkom užívam. Dokonca až natoľko, že sme zle odbočili a ocitli sa v hustom lese na nejakom singletraile. Pár milých pohľadov od manželky a dcérky mi dáva signál nájsť urýchlene cestu späť na pôvodnú trasu.


Prekračujeme slovinské hranice a v dedine Krvavý Potok zastavujeme na pumpe, kde si kupujeme občerstvenie a hlavne vodu. Tá nie je dostupná na celej trase, takže sa zásobíme na celú cestu späť.


Dolu to ide jedna radosť, aj keď Filip trošku bojuje s povrchom kvôli svojim 20-palcovým kolesám. Hneď, ako sa napojíme na asfalt, to ide ako po masle a čo nevidieť sme v meste. Večer zisťujem, že Olívia si niekde pichla gumu, takže opravujeme defekt. Trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Ide sa domov

Cestu späť k autu máme naplánovanú vlakom. Zo stanice Terst má ísť vlak, ktorý umožňuje prevážať bicykle. Po príchode k vlaku zostávam príjemne prekvapený, keďže vlak má tri vagóny vyhradené len na bicykle.


Zatiaľ sme tu sami, avšak ako sa približujeme k Tarvisiu, kde vlak končí, začína byť čoraz viac zaplnený. Ľudia už stoja aj v uličkách. Väčšina sa vyvezie hore a potom sa vrátia domov po cyklotrase, ktorú sme prešli druhý deň.


Ani nie po dvoch hodinách sme späť pri aute. Našťastie nás čaká na parkovisku, ktoré je teraz zaplnené do posledného miesta. Nakladáme všetko a vyrážame domov.

Zážitok na celý život

Význam týchto bikepackingových výletov s deťmi spočíva v tom, že im ukážeme svet, ktorý nepoznajú z auta alebo z ležania v rezorte. Diaľnicou nad Udine sme prešli snáď 100-krát, ale až teraz sme objavili krásnu prírodu a cyklocestu, ktorá sa tu skrýva.

Je pravda, že takéto dobrodružstvá sú omnoho náročnejšie, ako keď idem sám alebo len vo dvojici, avšak ide o dlhodobú investíciu, ktorá sa určite raz vráti.

Celkovo sme najazdili 250 km a nastúpali skoro 1600 m, čo je pre 6-ročného celkom dosť. Samozrejme, s väčšími deťmi si môžete dovoliť viac, alebo zvládnete túto trasu za menej dní. Dúfam, že vás tento výlet inšpiruje a že aj vy sa pustíte do svojho rodinného dobrodružstva.