Vuelta a Espaňa 2024 – ako málo chýbalo k prekvapivému víťazstvu

Posledná Grand Tour roka je za nami. A veru to bola dráma takmer do samého konca.

Neviem ako u vás, no v mojom prípade bola Vuelta vždy tak trochu v úzadí. Človek už presedel hodiny a hodiny pred telkou počas jarných klasík, následne Giro d’Italia, Tour de France… A nejakú energiu si treba pošetriť aj na majstráky. Ale menšie reporty z GT sú pomaly už mojou tradíciou.

Verím, že oceníte aj tento, lebo som kvôli vám dobrovoľne-nasilu tri týždne počúval ten príšerný írsky prízvuk Seana Kellyho. Opäť to nebude číra prezentácia výsledkov, veď asi všetci vieme, ako sa to skončilo (grande, Rogla!). Každá Grand Tour napíše množstvo mikropríbehov, ja sa ich tentokrát pokúsim zhrnúť pomocou „ocenení“.

Objav Vuelty

Pomerne rád sa vraciam k starším článkom o dianí vo World Tour a rekapitulujem. Počas zimnej prestávky som jemne nadhodil, že INEOS akosi stráca pevnú pôdu pod nohami. Odchod niekoľkých známych mien podčiarkol aj chabý výkon na tejto Vuelte. Treba im však uznať, že očividne majú dobrý nos na hľadanie mladých talentov.

Osobne som presvedčený, že suverénne najväčším objavom Vuelty je tím Equipo Kern Pharma. Počuli ste doteraz o nich? Vôbec nevadí, že nie, ja som na tom rovnako. Ak mám byť v tých objavoch konkrétnejší, tak je ním predovšetkým 23-ročný Pablo Castrillo. A, aby sme boli fér, tak aj jeho tímový kolega Urko Berrade. Je to však Castrillo, ktorý sa pre najbližšie roky INEOSu upísal. A viem si predstaviť, ako si tí teraz mädlia ruky – spôsob, akým za sebou udržal taký stroj, akým je Aleksandr Vlasov… No, video asi povie viac než tisíc mojich popisov.

Pre úplnosť dodám, že toto bol najbrutálnejší kopec Vuelty. 19 km s priemerom 7,4 % síce na prvý pohľad nevyzerá tak hrozivo, ale keď si vezmeme posledné 3 km, kde sa priemerný sklon pohyboval vkuse nad 13 % s 25 % rampami… Inak, keď si pozriete video jeho nástupu na začiatku tejto brutálnej steny, ktorého jazdca vám to pripomína?

Napriek všetkým úspechom ale sila príbehu tohto tímu leží úplne inde. Len deň pred Castrillovým prvým triumfom zomrel zakladateľ tohto tímu, ktorý však svoj rukopis zanechal aj v iných zoskupeniach – Manolo Azcona. Castrillo zďaleka nebol jediným cyklistom, ktorý mal v ten deň čiernu pásku na ruke. No špeciálne naňho bol Azcona „zhora“ určite hrdý.

Bojovník/bojovníci Vuelty

Pád na Okolo Baskicka tu omieľam už v každom druhom článku. Je zaujímavé, ako dokáže jedna zákruta tak veľmi ovplyvniť ostatok sezóny, však? Jedným z cyklistov, ktorí na to doplatili najviac, bol Jay Vine z UAE. Ak si správne spomínam, bol na tom dokonca aj najhoršie a hrozilo ochrnutie.

S UAE sa Vuelta dvakrát nemaznala. Joao Almeida kvôli nákaze koronavírusom neodštartoval do 9. etapy, ostatok tímu v celkovom poradí nefiguroval. No práve toto vždy dáva jazdcom voľnú ruku a nám tú správnu nádielku zábavy. Popisovať všetko by bolo vskutku nadlho, tak len najkrajšie záblesky.

• Brandon McNulty vyhral úvodnú časovku. V 13. etape prišiel hrôzostrašný pád, pri ktorom asi viacerým z nás zatrnulo. Jediné šťastie, že sa McNultymu podarilo preletieť popod zvodidlá a netrafil pätník…

• Jay Vine sa priplietol do toho istého pádu, ten to však iba „oprel“ o zvodidlá. Forma následne krásne gradovala, až z toho bol zisk bodkovaného dresu pre najlepšieho vrchára. Mimochodom, ten si chlapci v UAE pekne prestriedali medzi sebou.

• Marc Soler bol z celého tímu asi najaktívnejší v únikoch. Vyšlo to na etapový triumf a ocenenie najbojovnejšieho jazdca (Combativity Award). A druhé miesto v súboji o najlepšieho vrchára.
• Isaac del Toro sa v súboji o najlepšieho mladého pretekára zaradil na 6. miesto, dlho osciloval aj na 5. A to vo veku 20 rokov.
• Adam Yates si pripísal jedno etapové víťazstvo po 58 km úniku.

Smoliar Vuelty

Za tých zhruba 12 rokov, čo sledujem World Tour dianie, si popravde nepamätám, že by mal niekto tak smolnú sezónu, ako práve Wout van Aert. Poďme si to chronologicky zhrnúť:

1. ešte počas zimnej prestávky som písal o tom, ako van Aert podriadil všetko jarným klasikám. Cyklokrosová sezóna v jeho podaní bola zredukovaná na minimum, Belgičana sme nevideli ani na štarte Strade Bianche a Miláno – Sanremo, cieľom bolo víťazstvo na Paríž-Roubaix, Flámsku.
2. prišlo Dwars door Vlaanderen, preloženie si a zlomenina kľúčnej kosti spolu s niekoľkými rebrami. Jarná časť sezóny „v háji“, Giro sa nekoná.
3. van Aerta vidíme na štarte Tour de France. Najlepším výsledkom bolo dvakrát druhé miesto. Oproti jeho klasickým výkonom bol tentokrát pomerne nevýrazný.
4. olympiáda… No, asi dúfal vo viac, než len 3. miesto v časovke a 37. miesto v pretekoch jednotlivcov.

Vuelta sa preňho rozbehla priam ako z rozprávky. Po 3. mieste v prvej etape, 2. mieste v druhej etape napokon konečne prišlo víťazstvo. Aj s oslavou jemu vlastnou.

Ďalšie dve víťazstvá a dve druhé miesta už asi prekvapili málokoho. Zelený dres s jasným vedením takisto. Ale že sa oblečie aj do bodkovaného vrchárskeho? Teda, nieže by to bolo po onej legendárnej etape cez Mt. Ventoux úplne nečakané, ale…

Keď už sme sa (aspoň verím) všetci tešili, že „starý dobrý“ Wout je späť, prichádza pád v 16. etape. Na prvý pohľad pomerne nevinný, van Aert vysadá späť na bicykel, hoci je jasné, že na etapový triumf už môže zabudnúť. Netrvá však dlho, kým si ho kamera opäť nájde a začínam šípiť, že toto opäť nedopadne dobre.

Síce žiadna zlomenina, no aj silný náraz do kolena stačil na odstúpenie a ukončenie sezóny. Žiadne majstráky na ceste ani v graveli, cyklokros je zatiaľ otázny. Niečo takéto určite psychikou športovca poriadne zamáva, a tak len môžeme veriť, že budúca sezóna bude v jeho podaní s menej pádmi, no s viacerými víťazstvami.

Prekvapenie Vuelty

Tak schválne, tipovali by ste, že Ben O’Connor bude ešte v 18. etape (z 21) v červenom drese? Najmä po tom, čo „predvádzal“ na minuloročnej Tour? A neklamte!

Celú rozprávku odštartovala 6. etapa, v ktorej O’Connor predviedol skvelý únik a zabezpečil si vedenie na úrovni takmer piatich minút. Myslím, že ostatní favoriti to nebrali na ťažkú váhu, lebo však je to „len“ O’Connor a Vuelta je ešte dlhá.

No my pri televízoroch sme boli asi prekvapení rovnako ako oni, keď náskok išiel nadol len veeeľmi pozvoľna. Je jasné, že menovite Roglič sa určite spoliehal na tie „tvrdšie“ kopce, ktoré mali prísť v treťom týždni. Tie boli očividne O’Connorovou slabinou a vždy na nich čo-to strácal.

Ja osobne som takýto presvedčivý výkon v jeho podaní nečakal. Teda… Už na tohtoročnom Giro d’Italia prinášal solídne výsledky a v celkovom poradí skončil štvrtý. Vcelku by ma zaujímalo, či ho v tímovom autobuse odbremenili od úlohy tímového lídra a práve vďaka „čistému vzduchu“ sa nakoniec dokázal vyšvihnúť na krásne druhé miesto v celkovom poradí.

Jediná vec, ktorá trochu pošramotila tento výkon, bola blokáda cesty pretekármi tímu AG2R Decathlon. Tá následne vyústila do pádu Richarda Carapaza, ktorý chcel zaútočiť. To sa tak nerobí, do psej matere…

Sklamanie Vuelty

Videli ste niekto počas tejto španielskej Grand Tour Seppa Kussa? Myslím, pomimo toho momentu, keď v závere siedmej etapy fenomenálne sťahoval každý jeden útok, čo viedlo k druhému víťazstvu Wouta van Aerta.

Okrem toho však poväčšine nedokázal držať krok s najlepšími, čo vyústilo až do 14. miesta v celkovom poradí. Po tom, ako si zo Španielska pred rokom odniesol červený dres a tento rok dokázal vyhrať Vueltu a Burgos, asi každý čakal viac. Žeby sa ešte stále prejavovali následky covidu, ktorý ho odstavil od účasti na Tour? Podľa jeho vlastných slov boli ostatní skrátka lepší než on.

Najkrajší útok Vuelty

Posledný odstavček prebehnem len v rýchlosti. 19. etapa priniesla finálny zlom v boji o celkové poradie a na poslednú chvíľu sa prezliekal červený dres. RedBull-BORA-Hansgrohe po väčšinu času pôsobila dosť vajatavo a málokedy som mal pocit, že by vedeli suverénne ukoučovať nejakú etapu. Avšak, aby sa v nejakom finálnom stúpaní dňa odlepila hneď trojica z jedného tímu, vrátane ich lídra… Vychutnávajte.

Keď sa na túto situáciu pozrieme cez čísla, Roglič absolvoval finálne stúpanie s normalizovaným výkonom 7 W/kg, avšak práve počas úvodného útoku sa hodnoty šplhali na 7,4 W/kg na úseku dlhom 1,5 km. To už je solídny FTP test.

Táto Vuelta bola akási iná v porovnaní s poslednými Grand Tours. Tým, že na štarte chýbali mená ako Pogačar alebo Vingegaard, sme videli nádhernú a vyrovnanú partiu. Ozaj, zachytili ste, koľkokrát vyhral niekto z úniku? Porátam za vás – bolo to deväťkrát. Veľakrát sme boli svedkami náskoku na úrovni takmer 10 minút. Niečo, čo by sa v Pogiho prítomnosti skrátka nemohlo stať.

Ozaj, takmer by som zabudol! Pavel Bittner vyhral etapu a v šprinte porazil dokonca aj van Aerta. Aké „ocenenie“ by ste mladému českému pretekárovi dali vy?

Aspoň jednoslovne by som najväčšiu kuriozitu Vuelty udelil tímovým dresom T-REX Quick Step. Najheroickejší výkon predviedol Nico Denz, ktorého v sobotňajšej etape „utrhli“ hneď na prvom kopci a celú etapu prešiel sám aj napriek žalúdočným problémom. Limit nestihol len o 59 sekúnd. Najkrajší „záchranný manéver“ určite Enricovi Masovi. Ešteže tie zvodidlá neboli bližšie.

Hoci Vuelta u mnohých nezaujíma také výsostné postavenie ako Tour alebo Giro, tento rok sa určite oplatilo pozerať.

Rogličovi sa opäť podarilo prehrať Tour a vyhrať Vueltu – už po štvrtýkrát. Hoci, veľa nechýbalo k tomu, aby sa tak nestalo – trápili ho podobné žalúdočné ťažkosti ako tímových kolegov. Týmto počinom však dorovnal v počte víťazstiev na španielskej Grand Tour Roberta Herasa. Jedine s tým rozdielom, že je stále hladný po víťazstvách a o rok by sa mohol na čele tabuľky pokojne osamostatniť. Čo poviete, podarí sa mu to?