Reportáž: Majstrovstvá Švédska – keď ide všetko podľa plánu

Vizualizácia ako kľúč k úspechu? Schopnosť vedieť si predstaviť svoje víťazstvo môže byť rovnako dôležitá ako tvrdý tréning na náročné preteky.

Sezóna 2024 sa nezačala vôbec zle. Napriek tomu, že tohtoročná zima bola najdlhšou, akú som v živote zažil, podarilo sa mi v menej než ideálnych podmienkach dobre pripraviť na výzvy a prekážky, ktoré ma v tomto roku čakali či stále čakajú. Snáď mi sused prepáči to takmer každodenné šliapanie na trenažéri v obývačke od decembra do marca.


Nie som fanúšik motivačných kníh či podcastov. Tiež si nemyslím, že všetko je možné a že sa stačí iba snažiť. Nie, aj keby som sa na hlavu postavil, tak zo mňa spevák či tanečník nebude. Verím však, že tvrdou prácou sa dá dostať ďaleko, ak máme zdravie na svojej strane. Prečo však spomínam motivačné knihy a iný podobný materiál?

Osvojil som si totiž jednu stratégiu, ktorú som doteraz nepoužíval, a to vizualizovanie si toho, čo konkrétne chcem dosiahnuť. V polovici júna ma totiž čakali Majstrovstvá Švédska v kategórii Masters, ktoré som si zaumienil vyhrať.


Táto metóda bohužiaľ nefunguje tak, že si budete dva týždne pred spaním predstavovať vyprážané rezne so zemiakovým šalátom a tie sa v nedeľu objavia na stole silou vašej vôle. V mojom prípade som si však približne desať dní pred štartom každodenne predstavoval, ako sa budú moje preteky vyvíjať, ako v ktorej situácii zareagujem a ako nakoniec preletím cieľovou čiarou ako prvý. A taký výsledok by som teda ani za tie rezne nevymenil.


Minuloročné majstrovstvá boli moje prvé a umiestnil som sa na šiestom mieste, s ktorým som bol veľmi spokojný. Ročník 2023 bol však poznačený škandálom, keď obyvatelia istej ulice v meste Uppsala, kadiaľ mala trasa prechádzať, podali iba jeden deň pred štartom oficiálnu sťažnosť.

Úrady sa rozhodli občanom expresne vyhovieť a preteky sa tak presťahovali na nezáživnú automobilovú dráhu. Aj preto si tento rok viacerí cyklisti plánovali napraviť chuť po nie práve vydarených minuloročných pretekoch. Zálusk na dobrý výsledok som si robil aj ja. Len pár dní pred štartom majstrovstiev som odjazdil dobré preteky, keď som prvé kolo zo štyroch odjazdil spolu s ďalšími dvoma súpermi v úniku.

Predstavme si trať a jej nástrahy

Tento rok sa cestné preteky aj časovka konali v strede krajiny, v meste Linköping, 230 kilometrov juhozápadne od Štokholmu. Jedno kolo trate malo presne 11 kilometrov, ktoré sme si zopakovali 11-krát. Aj tí menej zdatní v matematike si ľahko vypočítajú, že celková dĺžka trate tak predstavovala 121 kilometrov. O žiadnych veľkých kopcoch sa hovoriť nedalo, o čom hovorí aj pomerne nízky nastúpaný počet metrov, iba 651. Okrem pár krátkych stúpaní, ktoré mne veľmi vyhovujú, bol profil trate rovný ako palacinka.

Nastal čas zobrať preteky do vlastných rúk a snažiť sa jazdiť proaktívne, nie reaktívne.

Nedá sa však povedať, že išlo o prehnane ľahkú trať. Posledné dva kilometre pred cieľovým koridorom viedli totiž po veľmi úzkych cestách, ktoré sa nakoniec ukázali ako úplne rozhodujúce. Hoci sa mi pred pretekmi nepodarilo stihnúť prejsť si trať na bicykli, mal som akú-takú predstavu, čo ma čaká. Okrem iného aj ostrá, 90-stupňová zákruta v plnej rýchlosti, ktorá viedla práve do sektora s úzkymi a kľukatými cestami. Práve táto časť v každom z jedenástich kôl spôsobila, že z kompaktného pelotónu sa stal snáď 150 metrov dlhý rad cyklistov. A aby to bolo ešte zaujímavejšie, sektor ústil priamo do 800 metrov dlhej cieľovej rovinky s perfektným vetrom.


Človek sa vraj učí najlepšie na vlastných chybách. Toto tvrdenie sa mi dokonale potvrdilo v prvých dvoch kolách, keď som pristúpil ľahkovážne k zabezpečeniu si dobrej pozície na čele pelotónu pri vstupe do úzkeho sektoru. Zatiaľ čo v prvom kole som do úseku s úzkymi cestami vošiel ako jeden z posledných iba vďaka svojej ľahkovážnosti, v druhom kole som sa na chvoste ocitol z iných dôvodov.

Prvý prejazd sektorom ma totiž tak zničil, že som sa z toho dostával takmer celé druhé kolo. Keď sme sa na ono citlivé miesto blížili druhýkrát, bol som veľmi blízko straty kontaktu s jazdcami na špici a vo vetre som musel siahnuť na dno svojich síl, aby som sa v pelotóne na cieľovej rovinke udržal.

Zmena taktiky aj počasia

Nastal čas zobrať preteky do vlastných rúk a snažiť sa jazdiť proaktívne, nie reaktívne. Od tretieho kola som sa vždy dokázal predrať na jedno z prvých miest v skupine a ocitnúť sa tak na začiatku „vláčika“, ktorý vždy vyšiel z úzkeho sektora pred cieľom. Verím, že práve tento taktický ťah zabezpečil, že som mal v poslednom kole dostatok síl na realizáciu svojho plánu.


Karty však nemiešali iba jazdci samotní – do hry sa zapojilo aj počasie, a to výrazným spôsobom. Na začiatku šiesteho kola sa na nás spustil lejak, ktorý na nás nenechal ani jeden centimeter štvorcový suchej látky. Zvuk karbónových kolies tak vystriedali pískajúce kotúčové brzdy a zvýšená nervozita v pelotóne.


Iba dva týždne pred majstrovstvami som sa počas klasických každoročných pretekov na počesť národného dňa Švédska presvedčil, že bicykel nie je vhodný dopravný prostriedok na lietanie. V cieľovej rovinke po vyše 120 kilometroch mi totiž okolo hlavy preletel okrem okuliarov aj bicykel a hromadný pád bol na svete. Ja som sa mu našťastie vyhol, ale bol som odhodlaný urobiť všetko pre to, aby sa podobná situácia neopakovala práve dnes. Dážď, hladký asfalt, ostré zákruty a charakter pretekov mi však napovedali, že sa mám mať na pozore aj teraz.


So spomienkami na onen incident sme sa začali blížiť k technickej časti trate. Ako v každom kole, aj teraz sa všetci snažili zaistiť si čo najlepšiu pozíciu, kvôli už spomínanému efektu roztiahnutia skupiny. A keďže mi bolo jasné, že eventuálny pád je iba otázkou času, zmenil som nájazd do rýchlej prudkej zákruty.

Celkovo sme boli piati jazdci, ktorí mohli počas posledného kola pomýšľať na víťazstvo.

Namiesto toho, aby som do nej vletel po vonkajšom oblúku alebo po ideálnej stope, vybral som si cestu vnútorným oblúkom, ktorý ani zďaleka nie je ideálny. Ako sa však o mikrosekundu neskôr ukázalo, urobil som dobre. Jednému z mojich hlavných súperov totiž podkĺzlo zadné koleso a stiahol so sebou štyroch ďalších pretekárov, ktorí sa spoločne ocitli v žihľave. Pogratuloval som si k správnemu rozhodnutiu a preteky pokračovali ďalej.


Po niekoľkých pokusoch o únik, ktorých som sa buď zúčastnil alebo som ich neutralizoval, sme sa začali približovať k poslednému jedenástemu kolu. Cítil som sa veľmi dobre, možno aj preto, lebo som prísne dodržiaval svoj nutričný plán. Predpokladal som, že preteky budú trvať približne tri hodiny. Na hodinu som si určil príjem 90 gramov karbohydrátov v podobe gélov a nápojov. Možno aj kvôli tomu, že som telu dodával dostatok energie, uniklo mi, že sme v predposlednom kole striasli značnú čast skupiny počas rýchlej jazdy cieľovou rovinkou.

Rozuzlenie v poslednom kole

V poslednom kole sa tempo veľmi výrazne spomalilo, cesty boli vďaka silnému slnku opäť celkom suché. Po rýchlom skontrolovaní okolia som si uvedomil, že minuloročný majster Švédska a viacerí ďalší adepti na zlato boli okolo mňa. Celkovo sme boli piati jazdci, ktorí mohli počas posledného kola pomýšľať na víťazstvo. Bolo zaujímavé, ako môj mozog začal automaticky vymýšľať a počítať pravdepodobnosti toho, že sa ocitnem na stupni víťazov. V každom prípade som nechcel nechať nič na náhodu a pristúpil som k posledným kilometrom veľmi racionálne a uvážene, nechcel som sa pustiť do zbytočného útoku.

Keď sme sa začali približovať k poslednému prejazdu technickým úzkym sektorom, vyčkával som sa výhodnej druhej pozícii za, podľa môjho názoru, najsilnejším jazdcom dnešných pretekov. Presne ako som predpokladal, hneď pri nástupe do sektora zaútočil a snažil sa striasť všetkých svojich konkurentov. Ja som však kľudne zareagoval a neodlepil som sa na viac než dva metre.

Po jeho útoku a pri vjazde do cieľovej rovinky sa vedúci jazdec obzrel a neveriacky pokrútil hlavou. Myslel si totiž, že sa nás nadobro zbavil. Ja som však vycítil šancu, počkal som si, kým odpáli svoj šprint a po pár sekundách som použil moju poslednú zápalku. O 14 sekúnd neskôr som po mojom šprinte prešiel cieľovou čiarou ako prvý a zmocnil sa ma úžasný pocit. Stalo sa totiž presne to, čo som si posledné dni a týždne vizualizoval a v čo som veril.


Ani neviem ako a po pár minútach som v cieľovej zóne dával rozhovor. Vždy som si robil žarty zo športovcov, ktorí nevedia dať zmysluplné odpovede na pár jednoduchých otázok hneď po svojom výkone. Myslím, že po 19. júne 2024 som sa medzi nich zaradil aj ja.


A čo ďalej? Okrem septembrových majstrovstiev sveta, na ktoré som sa vlastne kvalifikoval dvakrát - raz vďaka umiestneniu na pretekoch v Rakúsku a teraz vďaka víťazstvu na národných majstrovstvách, sa pohrávam s jednou možno príliš odvážnou myšlienkou. Zmeniť kategóriu a z Masters presedlať na Elite. Keď môže Romain Bardet získať žltý dres na Tour de France prvýkrát v živote ako 33-ročný, prečo nevyskúšať v budúcej sezóne takýto krok smerom nahor? A kto vie, možno by nebolo odveci vyskúšať Majstrovstvá Slovenska 2025.