Tip na výlet: Kúsok Orientu v Európe - Bosna a Hercegovina

Keďže sme sa už prehupli do druhej polovice roka, tak je najvyšší čas kuť plány na letnú dovolenku.

Patrím k tej skupine ľudí, ktorí po väčšinu roka trávia čas doma, vo svojej vlasti, no na leto sa vždy snažím naplánovať si „trip” za hranice „všedných" dní. Pre mňa, zarytého cyklistu, by dovolenka bez bicykla nebola to pravé orechové, a tak bike musí byť bezpodmienečne súčasťou batožiny. V okolí našich hraníc sú desiatky zaujímavých lokalít, kde je radosť popustiť brzdy, a tak o nevšedné výlety nie je núdza. Možno dám práve teraz tip niekomu, kto niečo podobné hľadá. A kam nás to teda zavialo v lete 2023?

So svojimi bicyklami som navštívil už niekoľko krajín Európy, veľa zvučných cyklo stredísk, ktoré pozná každý biker z tituliek časopisov, no radšej ako populárne, komerčné lokality navštevujem niečo viac dobrodružné, menej okukané.

Podarilo sa mi otlačiť stopy pneumatík v takom Albánsku, Kosove, Čiernej Hore či Andorre. No teraz by som vám chcel opísať zážitok z oveľa bližšej, no zároveň stále nami Slovákmi málo navštevovanej krajiny – Bosny a Hercegoviny.

Keď sa povie Jadran…

… napadne asi každému krištáľovo čisté „slovenské more”. Áno, Chorvátsko som viackrát navštívil tiež, no tentokrát nebolo cieľom, ale len transportnou krajinou. Niekoľkokilometrový úsek Jadranu totiž patrí aj spomínanej Bosne a Hercegovine a tu sa náhodne odohral aj náš biketrip.


Samému by mi asi tiež nikdy nenapadlo ísť cielene bikovať do tejto krajiny. No mám švagra, ktorý pracuje v armáde, a ten sa tu ocitol na misii, ktorá trvala rok a za ten čas preskúmal veľkú časť krajiny za nás. Netrvalo dlho, zabýval sa tu, precestoval štát krížom-krážom, spoznal rôzne mestá, lokality a keďže je tak trochu horal, navštívil aj miestne hory a kopce. Samozrejme, zbalil si so sebou taktiež tátoša a ako sme ho potichu sledovali na známej aplikácii Strava, na dovolenku sme sa onedlho pozvali sami.

Blížil sa jún a ja so synovcom, 13-ročným „šréderom” Nikom, sme dostali chuť obzrieť si krajinu vlastnými očami. A tak sme sa v jeden júnový podvečer spolu vydali na celkom dlhú 11-hodinovú nočnú jazdu za dobrodružstvom.

Cesta ubehla nad očakávania dobre, a tak nad ránom okolo 4:00 sme sa zvítali neďaleko nášho kempu, zložili biky, rozložili strešný stan a dali vydýchnuť mojej „jednatrojke” multijet.

Hlavné mesto Bosny a Hercegoviny? - Trailpark Trebevíč!

Švagor tu pôsobil priamo v hlavnom meste Sarajeve a asi ako málokto vie, vrátane mňa, hlavné mesto sa nachádza v nadmorskej výške 500 m n. m. a je obkolesené krásnymi horami, pohorím Trebevíč. Najvyšším bodom tohto pohoria je vrch rovnakého názvu – Trebevíč s výškou 1 629 m n. m. V pamäti sme mali švagrove provokačné fotky z týchto kopcov, a tak prvý deň, krátko po zobudení, sme sa vydali na poznávaciu jazdu priamo sem.

Po dlhej nočnej ceste a krátkom spánku sme boli schopní vyraziť až okolo druhej popoludní a v pláne nebolo nič náročné, nanajvýš nejaký obed a káva vzdialené neďaleko ubytovania. No stačilo zopár kilometrov na zahriatie a z plánovanej letmej prehliadky okolia sa nakoniec vykľulo hneď prvých 30 kilometrov. Prebudilo nás krásne prostredie, ktoré po niekoľkých kilometroch šliapania asfaltového kopca ponúklo všade trčiace koreňové traily s umelo vybudovanými drevenými dropmi a lavicami.


Niko ako jediný z nás troch si dokáže tieto prvky patrične užiť, a tak sa tu vyhecoval na zopár, pre nás nezjazdných skokov.


Podľa počtu bikerov, ktorých sme stretli, respektíve nestretli , by som to tu za nejakú bikefriendly lokalitu nepovažoval, no množstvo chodníčkov a trailov, ktoré nájdete aj na známom trailforkse, hovorí o opaku. Zajazdiť si tu viete dosýta a veľa bikerov vám tu zavadzať nebude. Ideál.

Prvý deň sme zakončili kávou neďaleko lanovky, ktorá sem vedie priamo zdola z centra mesta a pokochali sa výhľadmi na hlavné mesto z vtáčej perspektívy.


Ďalšie ráno nás privítalo slnečným počasím, a tak sme sa rozhodli schladiť sa vo výšinách a za cieľ sme si vybrali samotný vrch Trebevíč.

Prostredie bolo ale naozaj krásne a všade naokolo oči ťahali dychberúce výhľady na ľudoprázdne hory a kopce.

Úvod trasy bol teda rovnaký s predošlým dňom a na prvých asi 7 km asfaltového výšľapu sme sa fajne zahriali. Táto trasa je vhodná pre XC-čkárov, prípadne gravelistov a žiadne extrémne zjazdy nás nečakali. Na vrch vedie široká kľukatá štrková cesta s tiahlym stúpaním, ku koncu okorenená pármetrovým peším výstupom po skale k najvyššiemu bodu - vysielaču, so skvelým výhľadom na okolie.


Výhľad stál za tú drinu a po nahliadnutí do mapy sa nám na cestu späť predsa len ponúkli nejaké tie MTB traily. Zviezli sme sa teda pekným singláčom Princessa trail a o niečo drsnejším, no nie veľmi náročným enduro trailom.


Tretí deň bol v znamení oddychu, a tak sme sa na bicykloch vybrali len do samotného centra mesta. Hlavné mesto vo mne zanechalo príjemný dojem a pôsobilo na mňa veľmi pokojne. Žiadne vysoké mrakodrapy a megalomanské stavby. Skôr nižšie, radovo zastavané historické budovy, postavené v blízkosti rieky Miljacka s nádychom Orientu. Zazreli sme niekoľko mešít a mnoho žien zahalených v burke. Cítiť tu miešanie náboženstiev a zdalo sa mi, akoby som bol oveľa ďalej, než len neďaleko Chorvátska.


Nakoniec sme v rámci „regenerácie“ prešli ďalších 30 km, i keď len asfaltových s prehliadkou mesta.

Čas akoby tu zastal, nikto sa tu nikam neponáhľa a taká bola aj miestna obsluha.

Nasledujúci deň nás čakala čerešnička na torte – Bjelašnica a Lukomír, najdlhšia etapa s porciou niečo málo cez sto kilometrov. Švagor so synovcom si polovicu trasy skrátili autom, lebo predsa len aj tých 50 km je na 13-ročného bikera až-až. Vyrážal som teda z centra mesta sám s tým, že sme sa po opustení mesta neskôr stretli v akomsi stredisku pod vrcholom Bjelašnice.


Táto trasa bola síce najdlhšia, no čo sa terénu týka, tak najľahšia. Ak by som mal možnosť, zvolil by som si gravel, keďže väčšinu trasy tvoril asfalt so širokými štrkovými cestami a lesnými zvážnicami. Prostredie bolo ale naozaj krásne a všade naokolo oči ťahali dychberúce výhľady na ľudoprázdne hory a kopce. Odporúčam. Cieľom našej výpravy však nebola len Bjelašnica, ale za ňou ešte niekoľko kilometrov vzdialená dedinka Lukomir, domácimi nazývaná aj „koniec sveta“.

Ten kontrast, keď vyrážate z hlavného mesta s pol miliónom obyvateľov, prejdete 40 km a zrazu x kilometrov nestretnete ani nohu, prinajlepšom len pasúce sa ovce, bol nezabudnuteľný. Len zelené polia a kopce ako niekde v Alpách, nádhera.


V Lukomíre sa našťastie nachádzala akási domáca reštaurácia alá starý drevený dom z „Čičmian”, kde sme sa občerstvili a načerpali sily na cestu späť. Čas akoby tu zastal, nikto sa tu nikam neponáhľa a taká bola aj miestna obsluha. Po asi 10 - 15 minútach nám pokojný čašník doniesol striedmy jedálny lístok, z ktorého sme si vybrali ale naozaj výborný tradičný syr s ajvarom a burekom. Nasledoval už len prenádherný výhľad do údolia z útesu, kam cesta ďalej neviedla.


Trasa nám zabrala asi 10 hodín aj s nemilou udalosťou ku koncu – naskrz prepichnutou zadnou pneumatikou hrdzavým klincom. Defekt mi však parádny zážitok z celého dňa neprekazil a všetko zlé prebili silné zážitky.

Neskrotená divočina

Tento biketrip nebol však jedinou našou návštevou tejto krajiny. Vrátili sme sa sem ešte raz na preskúmanie ďalších zaujímavých miest. Strávili sme týždeň aj pri mori v meste Neum, obzreli si turisticky veľmi zaujímavý Mostar aj vodopády Krvavica.

Bosna vo mne zanechala príjemný, pokojný dojem z menej turisticky navštevovanej krajiny, ktorá si stále zachováva neskrotené, divoké oblasti, kde civilizácia ešte nezasiahla. Na rozdiel od takého Chorvátska nie je taká komerčná, turisticky vyhľadávaná, a to jej dáva punc výnimočnosti.

Kto ešte nebol, vrelo odporúčam, či už na bikovačku, alebo na pokojný oddych pri mori s možnosťou návštevy rôznorodých prírodných atrakcií.


Jednotlivé trasy nájdete na Strave:

• 5. júl
• 6. júl
• 7. júl
• 8. júl