HERO Dolomites – ako chutí 86 km a 4200 výškových metrov?

Maratón HERO sa radí medzi najkrajšie a zároveň najťažšie podujatia, aké môže horský cyklista absolvovať. Že preháňam? Nižšie nájdete moje argumenty...

Sú maratóny, na ktoré človek pomerne rýchlo zabudne, len čo pominú boľavé nohy. A potom sú také, ktoré zostanú v pamäti poriadne dlhý čas. Asi tušíte, že podujatie HERO Dolomites radím do druhej kategórie a aj v nej má svoje špeciálne postavenie.

Okrem úplne prvého ročníka 2010 (na čo stále veľmi rád spomínam) som bol ešte na ďalších 8 vydaniach, naposledy v roku 2019. Videl som na vlastné oči, ako sa z nového podujatia stalo kultové v priebehu pár rokov a z pôvodných cca 400 účastníkov ich máme ku 4000. Všetko podporuje samozrejme výborne spravené PR, ale tým hlavným zostáva prostredie a samotná trať.

Nech už z toho spravíte akúkoľvek show a pridáte pozlátko, stále musíte vo výsledku zvládnuť porciu viac ako 4000 výškových metrov na 86 kilometroch. Keď sa pozriete bližšie na tento pomer, veľmi ťažko budete hľadať konkurenciu (pokojne skúste pohľadať), najmä ak sa pridá aj technický aspekt. Po 5 rokoch nastal čas si znovu pripomenúť, či len zbytočne nepreháňam...


Zrejme tušíte, že sa spolu pozrieme na trať formou videa a v texte sa budem snažiť tento obsah doplniť – či už o nejaké výlety, fotky, menší bikecheck alebo výbavu. Verím, že takýto mix vám moje zážitky sprostredkuje podobne, akoby kúsok z vás bol v Dolomitoch so mnou.

Keď predpoveď počasia kazí radosť

Skombinovať aktívnu rodinnú dovolenku s jazdením a prípravou na preteky nie je úplne jednoduché. Potrebujete k tomu akčnú ženu.

Oproti všetkým minulým rokom som teraz spravil zmenu a vyrážame týždeň dopredu. Teda ja, Lenka, mladý, moja mama a pes Nemo. Rozhodne veselá partia, len počasie dáva mierne dole optimizmus v rodine. Škoda, že som si nespravil „screen“ obrazovky, pretože niečo podobné fakt nechceš vidieť pred 900 km dlhou cestou. Na celý týždeň sú hlásené poriadne dažde a ochladenie. Ja verím, že Dolomity s ich 300 slnečnými dňami do roka sa umúdria… Predsa len, predpovede posledných dní často nesedia vzhľadom na extrémne výkyvy.

Na ubytovaní sa pripájame k slovenskej skupinke, ktorá býva v apartmáne o poschodie nižšie, a ktorá sa stane mojou cyklistickou rodinou v najbližších dňoch. V podobnej partii je hneď veselšie a pochmúrne predpovede nechávam postupne za hlavou. Každý jeden výjazd mal úplne odlišný charakter a Dolomity neraz prekvapili...

Hory majú vlastné pravidlá

Prvý výjazd ma okamžite presvedčí o tom, že predpoveď počasia v horách treba vždy brať veľmi lokálne. Zvolili sme teda akýsi freestyle podľa toho, kde sa nám zdalo, že je najkrajšie a plány sme prehodnocovali za pochodu – napríklad do hmly na druhej strane kopca sme sa nepúšťali.


Odmenou nám boli nielen majestátne výhľady, ale chytili sme aj slniečko a modrú oblohu. Dantercepies, Passo Gardena, Passo Sella a potom presun k Zallinger Hutte a na Saltriu. Striedame cestu, šotolinu, pridáme pár trailov, aj jeden skutočne „ostrý“. A tých 2500 výškových metrov ani neviem, kedy naskákalo.

Rande s pani

Skombinovať aktívnu rodinnú dovolenku s jazdením a prípravou na preteky nie je úplne jednoduché. Potrebujete k tomu akčnú ženu. Navyše Dolomity nie sú úplne ideálne pre „pohodovú“ rodinnú cyklistiku, všade sú veľmi strmé kopce. Preto si Lenka s mladým a mojou mamou robili pešie výlety, čomu výborne pomáha množstvo lanoviek v okolí. Vyviezli sa niekam hore, tam si dali okruh a postupne zišli pešo – všetkému napomáha aj množstvo krásne spravených ihrísk pre deti aj priamo v horách. Investícia do tzv. Gardena karty sa oplatila, mohli sa ľubovoľne voziť a za cca 6 dní mladý našliapal viac ako 50 km.


No utorkové ráno sme využili na cyklistické „rande“. Mladý ešte spal, znovu hlásili dážď, ale sľubované okno stačilo. Lenka si pripomenula „strechu“ na Dantercepies, čo je v podstate úvodný kopec maratónu s priemerom 14 %, ale vrcholový hrebeň a pohľady na masív Sella dali rýchlo zabudnúť na boj so sklonom.


Čerešničkou bol potom prejazd do Passo Sella a majestátny pohľad na ľadovec Marmolada. Na to, že už malo pršať, vôbec nie zlé.

Pästička s Faustom

Keď večer pozerám z okna, ako začína snežiť, skutočne nechcem veriť vlastným očiam.

S chalanmi sa jasne zhodneme, že ak tu chceme jazdiť a nemať nohy v sobotu úplne K.O., treba zvoliť jasnú stratégiu – asfalt nahor. Predsa len všetky šotoliny a chodníčky sú strmé a človek do toho musí neustále tlačiť, inak mu ostáva jediné: tlačenie. Asfaltové stúpania sú oveľa miernejšie, dá sa v nich držať rozumná intenzita aj kadencia a z nich sa vždy dá v prípade chuti pustiť nejakým trailom.


Tejto stratégii praje aj predpoveď, pretože sa už ozaj schladilo a teploty v sedlách idú poriadne dole. Stúpame kompletne mokrou cestou a v Passo Gardena je totálne mlieko, teploty padajú k 0. Nakoniec zhodnotíme, že čisto cestná Sella Ronda bude ideálne riešenie.

V Arabbe dávame kávu, koláčik a pri ceste nahor obzeráme Sourasas, teda šialený kopec, ktorý nás v sobotu čaká na maratóne a dovedie nás až do výšky 2350 m n. m. Ak chodíte lyžovať do Arabby, je to vrcholová stanica lanovky kúsok pod Porta Vescovo.


Ešte viac zaujme zárez, čo je následný traverz, ktorý sa potom napojí kúsok pred koncom stúpania na Passo Pordoi. Tu si všetci pre šťastie pohladíme pamätník Fausta Coppiho a v miernom mrholení a hmle letíme nadol a dokončujeme okruh návratom cez Passo Sella.

Keď nasneží

Musím povedať, že keď večer pozerám z okna, ako začína snežiť, skutočne nechcem veriť vlastným očiam – a to sme vo výške okolo 1550 metrov. Ráno vyjdem na balkón a vidno, že hore panujú skutočné zimné podmienky a teplota sa pohybuje okolo bodu mrazu. Sedieť na zadku? Ale kdeže, opäť vyhráva asfaltová Sella Ronda a s chalanmi si hovoríme, že skúsime aj pár trailov, nech si čosi z trate obzrieme. Túto myšlienku trochu oľutujeme, keď sa púšťame prvým trailom z Passo Gardena, kde je všade mokro a voda.


Vrchné pasáže trailov nie sú dobré vďaka snehu, ktorý sa roztopil, ale nižšie je to už OK. V Canazei umyjeme biky a pokračujeme, tradičný rockgarden z Passo Campolongo do Arabby vyzerá dobre a tu si pre zmenu precvičím knotovanie. Radšej teraz ako na pretekoch. Predsa len po tých búrkach a prívaloch vody sú všetky skaly poriadne odhalené a ostré, chyby sa trestajú.

Oblaky sa postupne dvíhajú a odhaľujú nádherné panorámy. Kopce v zimnej atmosfére a do toho zelená tráva je kombinácia, ktorá vie nadchnúť. Najmä v prípade, že máte dobre zvolené oblečenie. Na konci článku dám pár tipov na výbavu, ktorá sa rozhodne osvedčila a umožnila mi všetky výjazdy absolvovať komfortne v neustále sa meniacich podmienkach.


Z Passo Pordoi začíname trailom pomedzi sneh, ale ten postupne mizne a nám sa dostáva parádneho technického jazdenia, keď pokračujeme po enduro trailoch nadol. Podklad je skvelý a rýchlo absorboval vlhkosť, aj keď samozrejme treba dávať pozor na klzké korene.


Keď dokončujeme okruh, už definitívne svieti slnko a veľmi ťažko odtrhnúť zrak od tých kolmých stien a skalných útvarov. Znovu si pridávame traily a končíme poriadne vysmiati. Keď si predstavím, ako to vyzeralo ráno, akoby nastal posun v čase. Dolomity majú vlastný svet.

HERO aj pre mladých

Máme piatok, už žiadne výjazdy, zaregistrovať, nachystať veci a mňa čakajú ešte nejaké „mediálne“ povinnosti. Samozrejme som navštívil aj obchod s „merchom“ podujatia a tam naďabil na pekný dres pre mladého. Super darček. Potom stretávam Petra, ktorý mi hovorí, že čo ho neprihlásim na detské preteky, kde sú tieto dresy (a ešte oveľa viac) v štartovom balíčku. Detské preteky mi úplne vypadli z hlavy a ako to už býva, akcie na poslednú chvíľu majú svoje čaro. Mladý stál pyšne na štarte v novom drese a predvoj deťom robil Peter Sagan. Nakoniec teda parádny zážitok a synátor si takto vyjazdil svoj úplne prvý dres v živote – a ešte aký parádny.

Taliani vedia, ako navodiť atmosféru a všetko okolo prispieva k faktu, že mám pocit, akoby som išiel bojovať o nejaký titul.

Ja som bol ako zástupca médií pozvaný aj na „rozhovor“ s pozvanými hviezdami cyklistiky, hneď vedľa mňa sedela už legenda MTB Ned Overend – dlhoročný fanúšikovia horských bicyklov určite budú vedieť. Postupne sa predstavili hviezdy súčasnej maratónskej scény ako Leonard Paez či Fabian Rabbensteiner. A potom špeciálny hosť, Peter Sagan. Nebol priestor ho spovedať na kameru, ale mimo ňu sme chvíľu dali reč, kým sa pripravoval.


Len v skratke mi bolo jasné, že Peter si úlohu ambasádora cyklistiky užíva, ale nejaké výsledky v maratónoch už od neho nečakajme – sám povedal, že skĺbiť poriadny tréning a tieto PR aktivity do jedného jednoducho nejde. Vôbec sa nečudujem – a prečo to siliť? Už má svoje odjazdené a aj takto nám stále robí výborné meno.

Prišiel čas byť hrdina

Dosť bolo výletov a kochania, je tu sobota a tradičný „štarťák“. Môžem povedať, že už som absolvoval kopec pretekov a maratónov, ale atmosféra na HERO ma vždy dostane. Taliani vedia, ako ju navodiť a všetko okolo prispieva k faktu, že mám pocit, akoby som išiel bojovať o nejaký titul. Navyše svojou porciou prispeli aj podmienky - som zvedavý, čo s traťou spravili tie dažde a sneženie. A bude vôbec niečo vidno? To už uvidíte na vlastné oči.


Záznam jazdy nájdete v aplikácii Strava.
Výsledky nájdete na tomto odkaze.

Bikecheck

Presne táto trať je pekným príkladom využitia moderných prvkov geometrie v praxi, aké ponúka aj BMC Fourstroke. Strmý sedlový uhol a dlhší rám pomáhajú v strmých úsekoch, naopak položený hlavový uhol prináša väčšiu zábavu a istotu v zjazdoch. V jednom nedávnom videu som hovoril o novej zmesi MaxxSpeed a výraznom zlepšení na mokrom povrchu.

Všetko môžem len potvrdiť, pretože predný Maxxis Aspen so 170 TPI ma podržal a jeho šírka 2,4 palca dodávala pocit istoty. Ale rovnako sa potvrdilo, že maratónska klasika Maxxis Ikon stále nepatrí do starého železa. Jeho profil a vzor sa ideálne hodí na zadné koleso aj do náročných podmienok a najmä do strmých stúpaní.


Nie je extra široký, takže zadná stavba sa neobaľuje, ale pritom sa vie pekne zahryznúť do podkladu. Samostatnou kategóriou je radenie SRAM T-type. Práve náročné podmienky dajú vyniknúť celému systému, pretože ten fungoval doslova ako hodinky. Aj keď tam „šúpete“ prevody v stojkách, a teda často v plnom ťahu, on si ide svoje a vždy tam prevod ľahko skočí – a je jedno, koľko vody či blata je na kazete. To ma privádza k mazivu, kde už rokmi overený Rex Domestique stále potvrdzuje, prečo sa mi neoplatí vymýšľať a dávať reťaze do hrnca. Všetko ide dole handrou a do cieľa pohon chodil bez pazvukov.

Čo ale bolo vidieť, absolútna svetová špička ako napríklad aj víťaz Andreas Seewald tu stále volia hardtail (s teleskopkou). Pri danom prevýšení a strmých kopcoch hrá hmotnosť dôležitú úlohu a tak si hovorím, že nabudúce vyskúšam aj ja a spravím si vlastný názor, čo je lepšie.

Výbava, čo sa osvedčila

Ako ste videli/čítali, podmienky boli skutočne pestré, ale za seba poviem, že dobre zvolená výbava robí poriadny rozdiel. Spomeniem zopár kúskov, ktoré môžem s čistým svedomím odporučiť. Začnime pekne od základu, a teda prvou vrstvou, ako je Castelli Miracolo Wool či Assos NS Skin Layer. Táto sieťka dokáže divy a poriadne zvýši tepelný komfort vďaka vzduchu – ak je naopak teplo a dres rozopnete, nič nebráni prúdeniu k pokožke. Ak som v jednom teste spomínal vestu Castelli Fly ako ideálnu pre epické maratóny a výjazdy v horách, skúsenosť z Dolomitov mi dala len za pravdu.


Mal som ju na sebe počas každého jedného výjazdu, vrátane pretekov. Ak na to hodíte nejakú tenkú membránovú bundu, razom máte výbavu vhodnú aj pre teploty blízke 0 a v kopci si viete všetko „rozobrať“ podľa potreby. Dres Unlimited Pro zaujme sieťkovaným priestorom na chrbte pre vodný rezervoár, ale ten viete využiť aj inak. Dajú sa tam vložiť aj veci, ako napríklad ľahká bunda, prípadne návleky, čo je pri jazdení v premenlivých podmienkach vždy plus. Ak ma čaká nejaký náročný a dlhý výjazd v teréne a je veľká šanca, že bude blato a mokro, tak siaham po kombinácii vnútorných nohavíc Assos Trail Tactica Liner a vonkajších Trail Cargo T3.


Poskytnú výborný tepelný komfort, ochránia zadok pred špinou a počas 6 hodín šliapania v šialených kopcoch som ich nemusel ani raz napraviť. Vesta a spomínané nohavice boli počas pretekov úplne dostatočné aj pre teploty okolo 3 °C, a to tam veľa jazdcov pekne vymrzlo.

A samozrejme nezabudnite si do tašky prihodiť teplé návleky na nohy a ruky, zateplené krátke nohavice či rovno nejaké dlhé „čapáky“, návleky na tretry a teplejšie rukavice… To len tak pre istotu, keby ste sa sem niekedy chystali.

Zajazdiť dresy

Nakoniec zostáva už len jedno – zajazdiť nové dresy. Ku tomu poslúžilo aj nádherné údolie Vallunga, kam sme sa vydali na menší rodinný výlet. Bolo vidieť, že letná sezóna sa rozbieha a razom je všade oveľa viac ľudí.


Ako vždy pri podobných reportoch chcem písať viac stručne, ale vždy narazím na množstvo zážitkov, ktoré sa objavia, ako postupne pridávam riadky. Na druhej strane si myslím, že prostredie ako Dolomity si zaslúži poriadny obsah a dúfam, že sa mi podarilo priniesť maratón HERO až k vám domov. Zrejme lepšie pochopíte, prečo si vždy po ceste domov z tohto podujatia spievam známy refrén: „We can be Heroes, just for one day...“