Kam to enduro speje?

Od celodenných dobrodružstiev na prírodných singláčoch po hrotenie stotín v bikeparku na nacvičených tratiach... kam to enduro speje?

Začalo to jednoducho. Zober svoj bike, vyšliap si na kopec a spusti sa dole. Objavuj. Rob epické a dlhé tripy do neznáma. Pretekať? Len ak pre zábavu a ďalšie objavovanie. Súperi? Nie, kamoši. Aj takto začínalo enduro. V tomto texte vám ale priblížim moje postrehy o smerovaní endura z posledných rokov. Povieme si, čo je na tomto smere dobré, a čo možno nie. Z istého hľadiska to bude vec môjho názoru. O endure by som však rád napísal viac. Poďme teda na to.

Enduro tu bolo dávno predtým, ako sa vynašlo koleso

Srandujem. Enduro ako také má však dlhú históriu. Keď sme ale pritom, čo je to enduro? Na YouTube nájdete kopec videí o tom, čo je to enduro, alebo lepšie „spirit of enduro“. Na začiatku tejto disciplíny musel mať každý profík svoje video, kde túto víziu opisuje. Zrejme to nebolo každému jasné. Ja som na vlnu endura prestúpil po roku 2014, kedy ma omrzel zjazd a hľadal som niečo nové a zábavné. Ani vtedy to ale nebolo až také jasné ako dnes. Podľa UCI je enduro toto:

„Preteky enduro (EDR) pozostávajú z niekoľkých meraných špeciálnych etáp - prevažne zjazdových - a spojovacích etáp na dosiahnutie štartu každej špeciálnej etapy. V každej špeciálnej etape štartujú jazdci jednotlivo v pravidelných intervaloch, pričom všetky ich zaznamenané časy sa sčítajú a rozhodnú o víťazovi. Aby sa jazdci dostali na štart každej špeciálnej etapy, prekonávajú spojovacie etapy buď na bicykli, alebo s mechanickou pomocou (lanovky, nákladné autá atď.). Spojovacie etapy sa nemerajú, ale jazdci musia doraziť na štart nasledujúcej špeciálnej etapy v stanovenom čase."

Dosť nuda, nie? Kde je ten spirit of enduro? No nikde, enduro od roku 2023 patrí pod oficiálnu disciplínu UCI. Do roku 2022 existovalo ako známe Enduro World Series, ktoré ale nebolo svetovým pohárom v pravom slova zmysle. V posledných rokoch prešlo enduro viacerými zmenami. Začnime však jemnou históriou.

Asi najstaršími pretekmi, na ktorých sa používali hardcore upravené trailové biky, boli preteky Megavalanche.

Prvé kolo EWS odštartovalo v roku 2013 v talianskom Punta Ala. Vtedy boli favoritmi jazdci ako Jerome Clements alebo Fabien Barell. Jazdilo sa aj na 26 kolesách (neuveriteľné) a kadejako upravených trailových bikoch s nie extra agresívnymi pneumatikami. Asi všetci jazdci mali počas pretekov dve prilby a batoh, hádam aj s celým servisným depom v ňom. Postupne sa do kolotoča pridávali zvučné mená, ktoré tu hľadali svoj jazdecký dôchodok. Postupne sa začali objavovať jazdci odchovaní na endure. Dnes už je problémom nájsť jazdca, ktorý enduro nejazdí ako svoju primárnu disciplínu.

Prvé enduro preteky na Slovensku sa (zhodne so svetom) konali v roku 2013 v Branisku a boli súčasťou Kráľovského maratónu ako pridružená akcia. Nasledovalo enduro v Kálnici. To som mal česť vidieť (nie odjazdiť). Vtedy naraz vypustili skupinu naozaj všetkých jazdcov, ktorí sa vydali v ústrety dobrodružstvu na Považskom Inovci. Samozrejme, kým sa človek dostal na štart meraného úseku, prešli dlhé minúty. Pamätám si, že vtedy sme čip nosili na riadidlách a na začiatku a konci RS-ky musel čip zosnímať ručne pán s meracou krabičkou. Tento postup musel nutne vyústiť do toho, že niekedy trvalo zosnímanie čipu pár sekúnd, niekedy aj dlhšie.

Legendárne bolo tiež enduro v Branisku s extrémnym prevýšením 1 500 metrov a známou RS-kou „karbon killer“. Aj história endura na Slovensku je relatívne bohatá, na to tu však čas úplne nie je. Asi najdôležitejším momentom však bolo, že enduro dostalo svoj vlastný pohár (sériu pretekov pod Slovenským zväzom cyklistiky) a vlastné majstrovstvá. Dnešné slovenské, ale aj svetové enduro, je ale o niečom inom.

Technika sa vyvíja podľa požiadaviek trhu

Veľmi zaujímavým momentom, snáď aj na samostatný článoček, je aj vývoj techniky, čo sa popri endure vyvinula. Je ťažké povedať, kedy sa enduro presne oddelilo od bežného, trailového jazdenia. Historicky, pokiaľ si nejazdil zjazd ani cross-country a chodil si jazdiť to, čo by si dnes nazval ako enduro, tak by si bol nazvaný rôznymi prívlastkami. Azda najviac pravdepodobným by bol termín trailrider.

Ja by som však povedal, že minimálne pre mňa bol moment, kedy „vzniklo“ enduro, to, keď bicykle dostali cca 150 milimetrov zdvihu a teleskopickú sedlovku. Inak, ak by vás to zaujímalo, asi najstaršími pretekmi, na ktorých sa používali hardcore upravené trailové biky, boli vari preteky Megavalanche, ktoré sa jazdia dodnes.

Okolo roku 2015, keď som začal enduro jazdiť ja, už boli enduro bicykle pevne zadefinovaným pojmom, okolo ktorého sa ale viedli rôzne špekulácie. Mal som model Giant Reign, 160-milimetrový bicykel s 2 x 11 prevodmi a neuveriteľne malou, 125 mm sedlovkou (dnes mám 210 mm). Veľmi sa vtedy špekulovalo, či sú tie pravé 27,5 alebo 29 kolesá.

Pamätám si, že Specialized presadzoval 29 verziu, ktorú neskôr vymenil za 27,5 verziu len preto, aby ju o rok vydal znova na 29-palcových kolesách ako ten najlepší bike. Okrem kolies sa špekulovalo aj so zdvihom. Aj na svetových pohároch jazdci často (ak mali možnosť) menili biky, ktoré mali viac (okolo 160 mm) alebo menej (okolo 140 mm) zdvihu v závislosti od trate. Relatívne rýchlo ale technika pokročila v zmysle prevodov, ktoré sa ustálili na 1 x 11, respektíve 1 x 10 možnosti.


Rovnako rýchlo, z roka na rok, sa značky predbiehali, kto vymyslí čo najlepší enduro bike. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa menia „pevne“ definované hranice geometrie, množstvá zdvihu, tuhosti alebo hmotnosti. Hľadal sa kompromis medzi efektivitou na výšľape a robustnosťou v zjazde. Mnohé bicykle ako Canyon a Cannondale mali špeciálne upravené zadné stavby tak, aby menili charakteristiky pruženia a tak odzrkadľovali to, čo sa aktuálne od biku chce, teda zjazd alebo šliapanie do pedálov. Moderné biky dokonca obsahujú prvky „high pivot“, ktoré by sme v minulosti zrejme na endurách rázne odmietli.

Veľmi úsmevným momentom je aj to, že v začiatkoch sme odmietali obúvať zjazdové plášte. Jazdili sme na rýchlejších verziách pneumatík, pričom vpredu sme osádzali agresívnejší plášť a vzadu sme nosili zosilnenú cross-country verziu známych modelov.

Nosiť batoh bolo na začiatkoch „must have“, nosili sme tu vari všetko. Samozrejmosťou bolo kopec jedla spolu s dvomi litrami náhradnej vody. Ja som bežne nosil dve náhradné pneumatiky, náradie, oblečenie, dokonca občas nechýbala ani lekárnička. S takouto výbavou človek mohol ísť jeden deň preteky a na druhý vyraziť na bikepackingový výlet na týždeň bez nutnosti doplniť zásoby. To sa však všetko zmenilo a dnes už na preteky nosíme len nutné minimum.

Moderné enduro

Časy sa zmenili a s nimi aj bicykle, ale aj formát pretekov. Dnes už asi všetci jazdíme kolesá vo veľkosti 29, používame 1 x 12 radenie, máme dlhé teleskopické sedlovky, zjazdové pneumatiky, bezdušáky s vložkami, viac ako 160-milimetrové zdvihy, tuhé rámy a ja dokonca aj 223-milimetrové kotúče v spojení so štvorpiestovými brzdami (ja osobne idem proti trendu, keďže som vymenil svoje 180-milimetrové superenduro za klasické 170/160 enduro, ktoré ale paradoxne úplne stačí a jazdí perfektne).


Nenosíme batohy, maximálne ľadvinky. Náradie máme uchytené v dômyselných systémoch priamo na biku. Nosíme so sebou minimum jedla, vodu maximálne v bidone. Malá prilba? Vôbec, plnohodnotná full face je nutnosťou. Chodíme zabalení v chráničoch, že aj zjazdári nám niekedy závidia.

Pretekáme s profesionálnymi čipmi. Trate sú rýchle, viac rozbité a menej prírodné. Máme sponzorov, tituly k získaniu a z toho vyplývajúce tlaky. Enduro sa zmenilo. Preteky bývali o dobrodružstve, zábave, ale aj fyzickej náročnosti, dnes tomu tak nie vždy je. Čo to mohlo spôsobiť?

Pár problémov či príležitostí?

Podľa môjho názoru môžu za zmeny v endure, myslím v pretekaní v endure, tieto veci:

Trailový boom, ktorý sa viac-menej zastavil

Keď sa enduro výrazne rozšírilo, sprevádzal ho masívny boom v počte vytvorených trailov, zväčša tých ilegálnych. Bolo to super, taká zlatá doba endura, chodili sme po Slovensku a objavovali nové traily väčšinou prírodného charakteru. Ani bikeparky nezaostávali a pridávali do svojich repertoárov enduro trate. Pamätá si niekto, keď na Malinom Brde bol trail Blizzard ešte čerstvý? Teraz je absolútne odlišný, vyvinul sa tak ako enduro, paradoxne...

Mnohé z týchto trailov boli postavené alebo rozšírené traily, čo sme mali za domom, len dostali prívlastok enduro. Každý to poznáme, spravíme si trail, ten sa postupne vyjazdieva, časom dosiahne svoj top stav, kedy je rozjazdený tak akurát, ak je na ňom však vysoká premávka, začína byť rozjazdený až prílš a nakoniec je z neho takmer zjazdový trail.


Na začiatku endura bolo jednoduchšie zorganizovať preteky, ktoré obsahovali nové traily, pretože všetko bolo nové. Stačilo objaviť nejakú lokalitu a spraviť v nej podujatie, prípadne rozšíriť sieť už existujúcich trailov. Dnes už ale takáto situácia nie je. Väčšina trailov, ktoré boli pred pár rokmi pôvodné, je dobre známych. Z mnohých lokalít sú trail centrá. Už ani nie je taký všeobecný hype v budovaní trailov. A všetci vieme, aké ťažké je postaviť nový trail. Zlatá éra objavovania v endure tak z väčšej časti skončila.

Podpora

Haha, ja si pamätám časy, keď bol najlepším enduristom Matej Vitko. O enduro sa vtedy zaujímalo len málo firiem. Priemysel mal však jasný smer a ten urobil z endura novodobý fenomén. Postupne sa aj u nás začali objavovať jazdci, ktorí dostali nejakú formu podpory od značiek.

Dneska už mnoho domácich značiek nejakou formou podporuje enduristov a ja sám som tým príkladom s tým, že mám podporu dodávateľov ako Paul Lange a Made4bike, ale aj od značky bicyklov CTM či značky OKOEWERYWHERE, DEVOLD, no aj giganta Niké. To naznačuje, že priemysel má záujem o podporu nielen jazdcov, ktorí mieria na výsledky, ale aj na jazdcov, čo okrem pretekov robia niečo iné. V skratke, svet bicyklov sa zaujíma o enduro. A z toho vyplýva ďalší bod.

Peniaze a priemysel

V zlatej dobe endura bolo jedno, ako človek na pretekoch skončil. To, či ste boli prví, alebo druhí, v podstate nič neznamenalo. Samozrejme, dobrý pocit z výhry ostáva, že hej...

Páčia sa vám hrabanky? Podporte takéto projekty finančne.

Ale nezmenilo vám to život, ak by ste vyhrali aj celú sériu (myslím rok cca 2015). Dnes, ak sa vám podarí niečo vyjazdiť a ste aspoň trochu šikovní, viete si získať nejakú formu podpory. Rovnako si viete slávu prihnať aj tým, že tvoríte nejaký kontent. Z toho ale vyplýva tlak, tlak na výsledky na pretekoch, tlak na kvalitu a množstvo výstupov. A tlak nie je sranda.

Najazdievanie a e-biky

Kombinácia predošlých bodov ukazuje, že tým, že máme ustálené lokality pretekov, opakujú sa tie isté traily, máme tlak, pokiaľ chceme niečo dosiahnuť, musíme byť rýchli, keď sa to počíta. Preto si veci uľahčujeme. Častým scenárom, ktorý sa opakuje, je, že pár týždňov pred konaním pretekov si jazdci chodia trate trénovať. Vedia kde, vedia, ktoré trate sa pôjdu.

Hej, robím to aj ja. Priznávam sa. Dokonca minulý rok, keď som viedol v celkovom poradí Hornonitrianskej Enduro Série, bol som si Bojnice odjazdiť pred pretekmi dvakrát. Ak ste si ale mysleli, že to je fuj fuj, stále nemám e-bike. Na e-biku si to dáte ešte dvakrát viac za rovnaký čas. Ale nie je sa čomu čudovať, sami sme sa sem dostali.

Kam sa dostaneme?

Situácia na svetovom endure nie je odlišná. Síce si asi v tréningovom dni neobídete trať na e-biku, ale pokiaľ nie ste hlúpi, viete si asi odvodiť, čo sa cca bude jazdiť. Nám sa niečo podobné stalo pred prvým tohtoročným sveťákom v Poľsku. Išli sme tam týždeň dopredu a najazdili sme si čo najviac známych tratí a čuduj sa svete, všetky sa šli na pretekoch.

Svetoví jazdci tiež nie sú hlúpi a chodia si lokality dopredu obzrieť, nie však vždy, nie však všetci. Týždeň pred podujatím, keď už sú známe trate, chodia jazdci na pešiu obhliadku. To je povolené a využíva sa to. Ak ste si niekedy mysleli, prečo sú profi jazdci takí rýchli už na tréningu, jednak sú fakt dobrí, ale tú trať s istou pravdepodobnosťou už niekedy šli a tiež ju majú v čerstvej pamäti z trackwalku.

Aj slovenské aj svetové enduro sa vzdialilo od svojej prvotnej podstaty. Dávno to nie je o dobrodružstve a srande, je to regulárny šport. Staršie ročníky cítia nostalgiu za starými dobrými časmi. Ale je to dobré, tak ako to teraz je. Ak by totiž enduro nedostalo takú podporu od priemyslu a ľudí, je veľmi pravdepodobné, že by sme sa o tejto téme dnes ani nebavili a stále by sme drali jeden trail za domom...

Treba to vnímať ako príležitosť, ak sa vám nepáči, že enduro už je príliš profi, traily sú málo prírodné a podobne, dnes máte širokú paletu možností, ako si historický pocit z endura priniesť späť. Nemusíte ani chodiť príliš ďaleko. Po prvé, dnes už toľko oficiálnych občianskych združení stavia traily, že snáď ani všetky nevymenujem.

Napríklad taký OKOEWERYWHERE v Žiline postavil slušnú sieť trailov. Páčia sa vám hrabanky? Podporte takéto projekty finančne. Myslím, že každé euro vieme pretaviť do pár centimetrov trailu, ak prispejete dosť, postaví sa možno aj celý trail. Po druhé, ak sa vám nepáči profesionalita slovenského pohára v endure, skúste Blinduro v susednom Česku.

Celkovo by som ale povedal, že aj u nás by sa koncept takéhoto fundura uchytil (ale kto to zorganizuje?). Po tretie, ak hľadáte parádnu hrabanku, menej známy trail či podobné veci, skúste si zaplatiť lokálneho sprievodcu, dnes už takých nájdete celú kopu (aj trailov aj sprievodcov).


Samozrejme, v tomto článku som toho veľa nespomenul a zanedbal. O týchto veciach by sa dalo polemizovať dlho. Chystám však k tejto téme aj ďalšie články, tak sa tešte. Najbližšie by som ale napísal o tom, prečo sú Česi o kúsok ďalej ako my, hlavne čo sa endura týka. Neváhajte nechať komentár.