Reportáž: Cyklomaratón Horné Srnie – tak blízko a zrazu tak ďaleko

Boli to náročné preteky v daždi a blate – navyše s „príchuťou“ defektu, ktorý prišiel v ten najnevhodnejší čas.

V sobotu 22. júna 2024 ráno, za slnečného počasia… Teda, prepáčte, oprava – po slnečnom týždni a v upršanom začiatku dňa pretekov, som vyštartoval z domu. Mám to od rodičov pár kilometrov na domáci maratón v Hornom Srní. Okolo 8:30 prichádzam na prezentáciu už v upršanom počasí.

Preteky ponúkajú 3 možnosti tratí: krátky okruh 25 km/850 v. m, stredný okruh 45 km/1350 v. m a dlhý okruh 75 km/2200 v. m. Známym hlava vôbec neberie to, do akého počasia ideme pretekať. Plán bol jasný – za dobrých podmienok zvoliť dlhý okruh, za zlých podmienok stredný – tak si nakoniec vyberám tú druhú možnosť.


Trať poznám takmer celú. Na štarte nie je kvôli predpovedi až taká veľká konkurencia, tak sa staviam dopredu. Po odštartovaní sa držíme celá prvá skupinka pokope, až na jednotlivcov, ktorí to asi chceli svojou rýchlosťou vysušiť až po prvé ťažké a najdlhšie stúpanie k bufetu.

Tu na stúpaní sa to pomaličky trhá, formuje a zoskupuje až po prvé dlhšie asfaltové klesanie. Na ďalšie stúpanie sa vydávame už len dvaja, ja spolu s borcom z inej kategórie. Za nami už nikto nie je na dohľad, dostávame informácie, že prvý pretekár pred nami má náskok 80 sekúnd, ale ten ide zrejme sólo. Skupinku pred nami vidieť sem-tam na dlhších rovinkách na stúpaní smerom na Penažnú – tam prichádzame všetci úplne premočení.

Viem však, že až tam sa začína totálne peklo, takzvané blatové galeje. Tu začíname aj tlačiť, zvážnica je dosť rozbitá, šliapať sa tam skrátka nedalo. Pochvala organizátorom, že vyhrabali aspoň kus nového trailu, ale to, žiaľ, nestačilo… Po dotlačení sadám znova do sedla a tesne pred regulovčíkom počujem nepríjemné: pssssst… Defekt. Nový plášť a hneď pokrstený. V duchu si hovorím, že toto snáď ani nie je možné – polovicu pretekov prší, držím sa aj napriek tomu celkom dobre a teraz toto!

Strácam pozíciu, obieha ma 7 či 8 jazdcov. Až posledný z nich mi požičiava malú pumpu, s ktorou mi to veľmi nešlo dofúkať, ale počíta sa akákoľvek pomoc. Stratu vyše 5 minút už asi nestiahnem, na polovičnom tlaku idem až na občerstvovačku a verím, že tam bude poriadna pumpa.


Na občerstvovačke bombujem do plášťa, čo to dá. Zaberám, čo mi sily stačia, obieham pretekárov z krátkej trasy a tu zrazu aj červené čísla zo strednej trate. To ma teší a znova dostávam impulz, že sa ešte dačo dá urobiť s výsledkom.

Pred Jarošovým chodníkom mi zostávajú len traja jazdci, lenže nedokážem obiehať opatrnejších pretekárov a strácam. Potom už prichádzajú len easy kilometre, no zabudol som na poslednú lúku, ktorá sa napája na zjazd okolo rybníka a posledný trail do cieľa. Stúpanie nad Srnie po lúke ma vytrápilo, ale obehol som aspoň ďalšieho zo strednej trate. Tu prichádza už len spomínaný zjazd do poslednej pasáže po panelke.


Zostáva predo mnou len jeden jazdec, ktorý ma obehol kvôli defektu. Snažím sa dupať, čo to dá, až napokon prichádzam do cieľa ako štvrtý v kategórii, so stratou 10 sekúnd na tretieho. Zhodou okolností to bol chalan, ktorý mi požičal pumpu, tak mu ju vraciam s gratuláciou a vďakou za zapožičanie.

Pocity v cieli sú veľmi dobré, som síce vyčerpaný, ale spokojný, že aj keď počasie pretekom neprialo, rád som sa ich zúčastnil. Veľa ľudí si to rozmyslelo už deň predtým, no mne asi vyhovujú tie ťažšie a technickejšie blatové preteky. Už mi len zostalo umyť si bike, najesť sa a užiť si ešte atmošku v cieli.


Na záver by som sa chcel poďakovať organizátorom a všetkým zúčastneným. To, čo vkladajú do tohoto maratónu, sa ani nedá opísať. Či už je to výborne pripravená trať, značenie, aké nemajú asi ani na sveťáku a za mňa najlepšie podmienky v zázemí. Je to fakt super akcia a ľudia tu sú ako z inej, lepšej planéty. Rád sa sem opäť vrátim – vidíme sa o rok!