Reportáž: Race through Slovakia 2024 - 1000 km za 3,5 dňa

Kde je limit ľudského tela? A hlavne ľudskej psychiky? Zisťovali sme to na jediných cestných bikepackingových pretekoch na Slovensku.

Je nedeľa 5. mája, niečo málo pred polnocou. Máme za sebou 600 km pretekov, prechádzame zabudnutou obcou Jurské - kdesi na hranici Zamaguria a Horného Spiša. Pred pár minútami sa na nás v tme vyrútili obrovské psy – u mňa to skončilo krátkym šprintom, Maťa vyhodilo na trávu a s výkrikom takmer spadol.

Posledné tri hodiny ideme v čiernočiernej tme, Maťo mi dookola opakuje, že má strašnú krízu a zaspáva, ja ho dookola poháňam vpred a rozprávam mu o hocičom, čo mi práve príde na um – len tak, aby sa na niečo sústredil. Do Levoče, kde máme zajednané ubytovanie, nám zostáva asi 35 km, vrátane obrieho stúpania a dlhého gravel zjazdu cez Marčulinu. A ja si v tom momente kladiem otázku – prečo si toto vlastne robíme? No veď, lebo môžeme.

Nenechať sa zlomiť

Nad pretekárskym nasadením som premýšľal už pomerne dlho. Bicykle na to mám, kondičku (aspoň si to dovolím tvrdiť) takisto. Len tá rýchlosť… Tým, že som sa doteraz vyhýbal akémukoľvek štruktúrovanému tréningu, som sa do maratónov akosi nehrnul. No jazdiť dlho, ísť na psychický aj fyzický limit, to je pre mňa to pravé orechové. A presne toto sú preteky Race through Slovakia. Tu nerozhoduje rýchlosť na štyri hodiny. V mojom ponímaní sú to skrátka preteky v psychickej odolnosti… A sčasti aj súboj zadkov.


O čom to celé je, už asi tušíte z predošlých reportáží a niečo málo o tom hovorím aj vo videu, takže to druhýkrát nebudem rozoberať. Čo je podstatnejšie, RTSK som, samozrejme, evidoval už pred rokom. No hoci ma to veľmi lákalo, kvôli diplomovke a štátniciam bola účasť nemysliteľná. A úprimne, asi by som sa nezúčastnil ani toho roku. Až kým…

Správny parťák je základ

Ísť tieto preteky sólo je pre mňa tak trochu masochizmus. Hoci na 99 % jazdím sám, byť 3-4 dni len so svojimi myšlienkami, navyše pri takomto extrémnom výkone, to už musí byť iné psycho. Takže klobúk dole pred všetkými, čo to zvládli. No iné som chcel. Deň pred Vianocami mi na Strave vybehol príspevok: „Šiel by niekto so mnou vo dvojici na RTSK 24?“ Podpísaný Maťo Gálik alias Matkough – myslím, že z komentárov ho určite viacerí poznáte. Dvakrát som nerozmýšľal. Vymenili sme si pár správ, štartovné bolo onedlho na stole, 5. apríla prvá (a mimo RTSK zatiaľ aj posledná) spoločná jazda. A teraz sa, milý čitateľ, určite pýtaš: „A není to málo, Antone Pavloviči?“

Môj súťažný mód bežal na plné otáčky a začal som si klásť otázku, či by nám to v tomto formáte náhodou nevyšlo aj na pódium.

No, keď sa na to pozriem z diaľky, asi je. Keď išiel Imro s Jančim na TransAlp, mali jeden druhého po tých rokoch veľmi dobre oťukaného. My sme spolu absolvovali zhruba 100 km, zistil som, že to Maťovi poriadne ťahá na rovine, on zas, že budem asi o niečo silnejší v kopcoch. Tempo sme mali nastavené zhruba podobne, takže v tomto ohľade som sa ničoho nebál. Už som však počul statočne veľa príbehov o rozhádaných parťákoch a dobre sa poznám – keď chytím svoj súťaživý mód, je to so mnou na nevydržanie. Moje jediné šťastie bolo, že Maťo je skrz-naskrz pohoďák a optimista… Až sa mi to niekedy nezdalo.

Dáme to za tri dni?

Koncom januára som začal trošku nervóznieť. Maťo mi detailne popisoval svoje tréningy, výbavu, zatiaľ čo ja som to (ako správny punker) bral celé dosť na ľahkú váhu. Miesto natáčania kilometrov som sa šantil v Tatrách na skialpoch a bicykel bol u mňa druhoradý. Však nejako bolo, nejako bude. Termín pretekov sa blížil, niektorí jazdci už mali v nohách 2000 km a ja som sa ešte stále šantil v Tatrách na skialpoch. Medzitým moja konverzácia s Maťom:
Maťo: „Mám z toho rešpekt, bolo by úžasné to dať za tri dni.“
Ja: „No, to bolo. Ale 300 denne? Pfu.“
Maťo: „330.“
…čo som, samozrejme, v momente zavrhol.


Ako optimistický odhad som bral 250 km na deň – koniec koncov bohvie, aké bude počasie. No známy chrobáčik bol už v hlave. A keď som naklikával do mapy trasu a snažil som sa to rozpočítať, aby bol „náklad“ na každý deň zhruba podobný, nedalo mi to a vznikli dve verzie. To už môj súťažný mód bežal na plné otáčky a začal som si klásť otázku, či by nám to v tomto formáte náhodou nevyšlo aj na pódium.

Každopádne, toto je asi správny moment na to, aby sme sa presídlili k videu. Takže pukance do ruky a ideme na to!

Výbava, alebo čo nemáš, to nepotrebuješ

Výbavu som na video detailne rozoberať nechcel, keďže by ho to statočne predĺžilo. No zopakujem, čo som povedal aj tam – prečo ísť naťažko, keď môžem ísť naľahko. Keďže sa mi nechcelo naťahovať s brašnou na riadidlá, zvolil som ambiciózny prístup zbalenia sa do 10-litrovej podsedlovky. Vo finále tak moja výbava vážila okolo 3,5 kg a prikladám aj kompletný zoznam:

• bicykel Superior X-ROAD Team Issue s pôvodnými kolesami
• podsedlová brašna VAUDE Trailsaddle II
• nohavice Sportful SuperGiara
• rezervné nohavice Santini Plush
• dres Sportful SuperGiara
• dres ALÉ PR-S LOGO
• vesta Santini Nebula
• bunda Santini Nebula
• termo Santini Next 2 Skin
• návleky na nohy Santini Totum
• návleky na tretry Sportful SpeedSkin Silicone
• návleky na špičky Sportful ProRace Toe Cover
• rukavice Castelli Endurance
• dlhé rukavice Castelli Arenberg
• rukavice do dažďa Santini Vega Extreme
• buffka VAUDE Multitube a čelenka VAUDE Cassons Merino
• prilba MET RIVALE MIPS
• pláštenka na prilbu VAUDE Raincover
• reflexné pásy
• ochranný a regeneračný krém Veloskin
• pumpa Lezyne Pocket Drive PRO
• predné svetlá Ravemen PR1000 a Lezyne Hecto Drive 500XL
• zadné svetlo Garmin Varia RTL 515 a SIGMA BLAZE RL
• …a kopec iných drobností typu rýchlospojka, lekárnička, elektrikárska páska…

Výbavu na servis sme si, pravda, rozdelili. Ďalšia výhoda jazdy vo dvojici. V mnohom do toho prehovoril aj fakt, že som bol pevne rozhodnutý spať vnútri. Nieže by mi robilo problém prespávať vonku, takých akcií už mám za sebou nespočetne veľa. No práve roky skúseností velia, že ak sa človek zle vyspí, „rozbije“ ho to rádovo viac ako tých 300 km. Tým pádom sme so sebou nemali karimatky ani spacáky – v naozaj kritickej situácii by pomohla aspoň izotermická fólia.

Štatistické okienko na záver

Keďže mám rád excel a štatistiky, nevyhnem sa tomu ani tu. Takže RTSK v číslach:

• štartovalo 99 mužov a 15 žien
• na 1000 km trase to bolo 68 jednotlivcov a 11 dvojíc
• na 650 km trase zas 16 jednotlivcov a 4 dvojice
• 25 ľudí preteky nedokončilo

Kompletné výsledky nájdete na stránke pretekov, niečo málo načrtla aj Lucka vo svojom reporte. Za seba s Maťom môžem konštatovať maximálnu spokojnosť, keďže s časom necelých 77 hodín sme sa umiestnili na dlhej trati na 3. mieste medzi dvojicami – a to aj napriek tomu, že pre nás oboch to bola prvá skúsenosť s takýmito pretekmi – a vlastne s pretekmi vôbec. Zaujímavé ale je, že pred rokom by nám tento čas ešte s rezervou stačil na víťazstvo. No RTSK naberá na popularite aj na účastníkoch. A to je dobre.


Ešte sa trochu pristavím pri jednotlivcoch. S nimi sme sa nijak nenaháňali a na trackingu som si ich väčšinu času ani nevšímal – iba z času na čas som skontroloval, ako sa vodí kamarátom a kamarátkam. No prísť do cieľa 1000 km pretekov za necelých 40 hodín, to je pre mňa absolútne mimozemský výkon. Fun fact na záver – zatiaľ čo my, bežní smrteľníci, sme si poriadne nevedeli sadnúť, víťaz Robert Müller si po pretekoch ešte „struhol“ ďalších 800 km domov do Nemecka. Klobúk dole.

Vráťme sa ale k nášmu príbehu. Celkovo nám to hodilo 968 km, 12 295 výškových metrov, čistý čas jazdy bol 42 h 23 m a celkový čas už spomínaných 77 h. Pokúskované sme to mali nasledovne:

• prvý deň: Bratislava – Dolní Bečva
• druhý deň: Dolní Bečva – Levoča
• tretí deň: Levoča – Brezno
• štvrtý deň: Brezno – Šachtičky

Keďže sme sa s chalanmi, ktorí skončili na druhom mieste, takmer celý tretí deň naháňali, vlastne sme mohli byť aj druhí. Keby sme ten deň jazdili aj v noci, keby nebolo mojej achillovky, keby sme predošlý deň prišli do Levoče o niečo skôr, keby na nás nepadala tá enormná únava… No citujúc klasika: „keby pes nesral, tak vybuchne“ po tomto dobrodružstve všetky tieto „keby“ hádžem za hlavu. Veď sa na ne aj tak nehrá.


Na záver musím z celého srdca poďakovať organizátorom, ktorí sa o nás príkladne starali pred, počas aj po pretekoch, v cieli nám pripravili perfektný catering a starali sa o dobrú náladu. A, samozrejme, Maťovi, že som s ním mohol toto dobrodružstvo dobojovať do šťastného konca. Už teraz som veľmi zvedavý (a naozaj sa neviem dočkať), aké povinné úseky nás čakajú o rok…

P.S.: Pre nedočkavcov pripravili organizátori jesenné gravel preteky podobného rangu.