Bola to dovolenka, ale iná – moje Dolomity na „žiletke“

Riadiac sa heslom „radšej sa pozerať na dážď v Taliansku, ako smutne pozerať doma do obrazovky telefónu a plakať, že predpoveď nevyšla“, vyrážame o štvrtej ráno.

Už v tomto momente som vedel, že prvý deň bude náročný. No s tým sme do tejto akcie v podstate išli. Našťastie sme boli na šoférovanie dvaja, a tak to nebolo také úmorné, ako minulý rok, keď som si musel celú cestu do Chorvátska odkrútiť volant sám.

Aby som nepredbiehal, poďme pekne poporiadku. Tentokrát padla voľba na kratší zájazd z ponuky Sporttour, Dolomity Sellaronda Bike Day. Predsa len moje jarné kilometre v Chorvátsku boli síce super, no pre rodinu náročnejšie. Do boja so mnou vyrazil Lukáš, ktorý dostal za úlohu vymyslieť trasy na každý deň. Ak by ste sa v budúcnosti rozhodli pre zájazd práve so spomínanou cestovkou a nemali by ste svojho Lukáša, tak nezúfajte. Vedúci zájazdu má pripravené trasy pre skupiny a všetko sa vylaďuje na mieste podľa počasia a aktuálnej formy účastníkov.

Príprava v „kukurici“

Ako sa pripraviť na koncentrované utrpenie s krásnymi výhľadmi v nadmorskej výške viac ako dvetisíc metrov nad morom, ak bývate v Bratislave? To bol naozaj oriešok, no išiel som na to systematicky. Január, február a marec som sa viac-menej bezcieľne vozil, aby som sa veľmi neunavil. Nenaháňal som žiadne čísla, ako tomu bolo minulý rok. Od apríla som zaradil vyšší objem a zároveň kopce, v máji som pridal intervaly a ostrý test bol polmaratón v Rajeckých Tepliciach. Dopadol nad očakávania dobre a vedel som, že posledný nepriateľ sú „soplíky”, ktoré pri dvoch malých deťoch striehnu na každom rohu.


K pravidelnému jazdeniu vo všetkých intenzitách som pridal zmeny v jedálničku. Tento krok bol naozaj kľúčový, nakoľko som sa dostal s hmotnosťou tesne pod 80 kilogramov. Pri mojej výške 193 centimetrov a zimnej hmotnosti miestami nad 84 kíl bolo túto zmenu v kopcoch výrazne cítiť.

Lukáš pri trasovaní jednotlivých dní naozaj nešetril výškovými metrami. Pri pohľade na profil trás bolo zjavné len jedno, zadarmo to nebude. No rozkaz znel jasne, treba si užiť čo najviac miest a zároveň si dať poriadne do tela. Tak som neprotestoval.


Teoretická príprava je za nami, no bolo mi jasné, že na všetko sa pripraviť nedá. Uvidí sa na mieste, vysokohorské prostredie na bicykli bolo pre mňa veľkou neznámou.

Prostredie, počasie a výbava

Spali sme v obci Arabba (1 602 m n. m.). Všade okolo vrcholky kopcov. Presne miesto, kde sa počasie môže zmeniť doslova v priebehu niekoľkých minút. Predpovede na rôznych portáloch pripomínali skôr náhodný generátor obrázkov mrakov s dažďom a občas slnko. Niečo v štýle hoď si mincou a počas dňa uvidíš, čo príde.


Zjazdy boli naozaj dlhé a na horách bol ešte miestami sneh, vzduch mimo slnečných lúčov chladný, no na slnku „opekačka“. Preto bolo potrebné zvoliť čo najviac modulárnu výbavu.


Odporúčaná výbava je samozrejme bunda, ja som to posunul ešte o krok ďalej a vrecká na drese som mal napratané ako syseľ. Okrem nepremokavej bundy som vozil návleky na špičku tretier, ruky aj kolená. Pod prilbu šla do zjazdu neprefúkavá čiapka a na krk šatka. K tomu všetkému ešte krátke voľné nohavice.

Slzy šťastia na krajíčku a neopísateľný pocit, toto som potreboval.

Chladný vietor v zjazde nemám rád, v kombinácii s rozhorúčeným telom je to pre mňa veľmi nešťastná kombinácia. Jedno je jasné, nepísanú súťaž o najväčšieho snehuliaka Dolomitov by som zrejme s prehľadom vyhral. Lukáš to poňal viac „gramársky“ a stačila mu vesta a fukerka. Našťastie sme nejakým zázrakom ani raz nezmokli, zrejme by zaplakal.

Výjazdy, regenerácia a strava

Prvý deň sme sa vyskladali z auta v Cortina d'Ampezzo okolo jednej hodiny poobede, počasie na vlásku. Pozeráme radar a vyrážame. Kilometrovo najkratší deň, no najťažšie stúpanie pod ikonické Tre Cime di Lavaredo, profil stúpania sa v závere utiahol a ostávali štyri kilometre s priemerným sklonom okolo 12 %.


Priemerný sklon je jedna vec, no druhá je maximálny. Ak uvážime ako mernú jednotku utrpenia bratislavského cyklistu segment na Strave The Wall na Braunsberg, tu ich Taliani servírujú hneď niekoľko za sebou. Proste chuťovka. K tomu vrchol stúpania vo výške cez 2 350 m n. m., na asfalte nápisy Rogla z Giro d’Italia a brutálny pretlak emócií.


Hore som sa „vyplazil”, slzy šťastia na krajíčku a neopísateľný pocit, toto som potreboval. Dojazd na kopec, kde končí cesta, prosto milujem. Pri tomto stúpaní som mal jedinýkrát pocit kyslíkového dlhu, posledný kilometer ma začalo pichať pri rebrách. Tepovka na úrovni 187, brnenie v lícach. Neviem, či by som to dal, ak by kopec šiel ešte vyššie. Náročná previerka na úvod, no forma sa zdala OK. Po tomto kopci bolo celkom jasné, že veľké píly v Taliansku pošetríme.


Po dojazde nás ešte čakal presun na hotel, večere boli podávané formou talianskeho chaosu od siedmej do deviatej a naozaj trvali tak dlho. V mojom ideálnom svete by som už rád nejedol tak krátko pred plánovaným zaľahnutím do postele. No nevydalo, namiesto regenerácie telo malo čo robiť s trávením jedla, čoho dôsledkom bol nekvalitný spánok. Raňajky podávané od siedmej sme chceli vybaviť čo najskôr, aby sme sa vyhli nestabilnému počasiu poobede.


Pretlak jedla v relatívne krátkom čase mal za následok, že som počas výjazdu už skoro nič nezjedol a prežil som to v pohode na ionťáku, pár géloch, tyčinkách a, samozrejme, vode. Každá jazda bola bez pocitu hladu a energetických prepadov.


Druhý deň sme mali naopak najdlhšiu etapu, spoznávanie okolia. Odkrútili sme si to ekonomicky. Po prvom dni bola regenerácia biedna a v itinerári ostávali chuťovky na ďalšie dni. Nebol dôvod tlačiť viac, ako si vyžadoval sklon a najľahší pastorok. Do oka mi padlo hneď prvé stúpanie na passo Pordoi, mierny sklon bez „rámp” priamo nad hotelom. V podvedomí som tušil, že ma to sem bude znova ťahať.


Lukáš sa odviazal v zjazde z passo San Pellegrino, kde „hodil” novú maximálku, a tak si každý prišiel na to svoje.


Tretí deň sme prešli v podstate komplet trasu Sellaronda Bike Day a k tomu jedného strašiaka, passo Fedaia z Caprile. S jednou dlhou rovinkou so sklonom cez 12 %, na morál. Nebolo to elektrizujúce ako prvý deň, no aspoň poriadne pieklo slnko, a tak o motiváciu vybaviť to rýchlo nebola núdza.

Možno som si zvykol na utrpenie, nadmorskú výšku a sklony okolo 10 %.

S odstupom času by sme túto etapu mohli označiť za kráľovskú. Spomenul som, že Pordoi z druhého dňa sa mi naozaj páčil, vonku bolo pekne… tak sme si ho dali znova. Méta 3 000 výškových v rámci jedného výjazdu bola prekonaná. A zároveň sme vystúpili trikrát do nadmorskej výšky cez 2 000 m n. m.


Sellaronda Bike Day vychádzal na náš predposledný deň pobytu, teda štvrtý. No mali sme ešte resty smerom na Cortinu d'Ampezzo. Navyše ma Lukáš prehovoril, že jazdiť v mase ľudí naozaj nechcem a mal pravdu. Passo Falzarego bola zahrievačka, taká dlhšia Pezinská Baba, pekne zalesnené.


Postupne sa otvárali výhľady, no sklon prevažoval mierny. Ideálny začiatok trasy, aby sme pošetrili nohy pred druhým stúpaním na passo Giau, familiárne nazývanom Miau. Tu by som prevažujúci sklon nenazval miernym, no stále to nebolo peklo ako predošlé dni.


A možno som si len zvykol na utrpenie, nadmorskú výšku a sklony okolo 10 %? Aj v tento deň sa podarilo udržať prímerie s bohom dažďa, no mraky boli už riadne napumpované.


Po tomto výjazde sme prišli na hotel s prehľadom najskôr, už okolo jednej poobede. Ostal nám čas na zaslúženú pizzu a pivko. Krásna bodka za Dolomitmi a nakoľko Sellaronda Bike Day prechádzal aj Arabbou, užili sme si atmosféru v pokoji z terasy.


Krátky sumár pre milovníkov štatistiky. Nastúpali sme niečo málo cez 10 000 výškových metrov na 368 kilometroch a celé sme to odmakali za 18 a pol hodiny v sedle, miestami aj v stoji. K tomu asi milión minút, kedy som sa prezliekal a vyzliekal na kopci alebo po zjazde. Odkazy na samotné trasy uvediem v závere článku.

Čerešnička na záver?

Čaká nás posledný deň dovolenky, treba ho využiť naplno. Pre veľký úspech z prvého dňa nastavujeme budík na štvrtú hodinu rannú, raňajky vynechávame. Dnes je na programe „kilečko“ v Slovinsku. Bola by škoda nevyužiť vrchársku prípravu a aklimatizáciu, ktorú máme za sebou. Trasa nás zaviedla najskôr na Vršič, okolo údolia rieky Soči až pod Mangart.


Vršič bol exkluzívny, skoro v každej serpentíne dlažobné kocky, sklon šiel prudko nad 10 %, čistá vrchárska radosť. Zjazd bol rozbitý, našťastie bez kociek, ale prudší, prsty na brzdách si to riadne „vychutnali", dole boli úplne stŕpnuté.


Pri Mangarte som schválne napísal slovo pod. Hore sme sa nedostali a záverečný súboj na kráľovský kopec ostal nerozhodnutý. Ako kráľovský som ho nazval pre jeho parametre, 16 kilometrov s priemerom 9 %, žiadny podobný výšľap sme v Dolomitoch nezdolali.


Niekedy je lepšie nepokúšať šťastie a pristupovať k horám s rešpektom. Na radare som videl, že sa blíži dažďový mrak. K tomu boli vrcholce zahalené do tmava počas celého dňa. Ani som si nechcel predstaviť, keby sa tam sformuje búrka. Ako povedal Lukáš, máme dôvod vrátiť sa, ten kopec tam zrejme bude aj o rok a pravdepodobne dlhšie ako my.

Ako ste na tom vy? Absolvovali ste podobnú „kopcovačku"? Ak áno, podeľte sa o tipy na lokalitu v diskusii. My sme zatiaľ jedným okom pozerali na Stelvio, Gaviu a Mortirolo. Traja králi nefalšovanej vrchárskej radosti a utrpenia na bicykli.

Sľúbené trasy nájdete na Strave:
Deň 1 , Deň 2 , Deň 3 , Deň 4 , Deň 5