7 vecí, ktoré ma zaujali na Giro d'Italia 2024

107. ročník talianskeho etapáku je za nami. Prekvapil vás výsledok? Mňa ani zďaleka.

Ok, nebudeme si klamať, toto asi nebola najzáživnejšia Grand Tour, akú som kedy videl. Vlastne, keď sa tak na to pozrieme, Pogačar si z Gira asi spravil len ďalší tréningový kemp a konkurenciu degradoval na niečo medzi kadetmi a juniormi. No preteky nie sú len o jednom jazdcovi. Pelotón sa skladal zo 178 cyklistov a aj napriek tejto „one man show“ sa dali nájsť síce drobné, ale zaujímavé príbehy. Týchto sedem ma zaujalo najviac.

1. Časy, kedy farba šortiek bola najväčším problémom

Množstvo ľudí asi očakávalo, že Pogačar povezie ružový dres z Turína až do Ríma. To sa síce nestalo, no už v druhej etape súperom ukazuje svoj chrbát. A keďže sa v nasledujúcich dňoch nič prevratné nedialo, zo záhrobia sa vyhrabala všadeprítomná módna polícia, tentokrát v podobe samotnej UCI. Tej sa nepozdávala farba šortiek, ktoré mal na sebe Pogačar počas tretej etapy. No hoci sa nápadne podobala na cyklámenovú, ktorá na talianskej Grand Tour prináleží najlepšiemu šprintérovi, skutočná pravda bola opäť trochu inde.

Keďže sa pelotón pohyboval v okolí Turína, organizátori chceli týmto spôsobom vzdať hold turínskemu futbalovému klubu FC Turín, ktorý 75 rokov dozadu postihla letecká katastrofa. Fialová farba šortiek bola, pravda, odkazom na ich dresy. No situácia zašla až tak ďaleko, že sa začalo šuškať o Pogačarovej diskvaifikácii… A tak sme ho na ďalší deň mohli vidieť v klasických, čiernych šortkách.

Koľké šťastie, že už UCI zamedzila nebezpečným stretom cyklistov s divákmi, osadila bezpečné bariéry na šprint a tak sa teraz môže zamerať na módu! Neskôr to samozrejme prehodnotila. Možno aj na základe dojazdu onej tretej etapy. Veď keď už mal Pogi tie „šprintérske“ gate, prečo by nemohol skutočných šprintérov v koncovke trochu potrápiť? A tak z toho vznikol útok dvojice Pogačar – Thomas, aj s úsmevnou dohrou.

Och, a to by nebol Pogačar, ak by celú situáciu neskomentoval s humorom jemu vlastným. Len pár dní po aférke UCI vyrukovala s vyhlásením, že fialové kraťasy sú v poriadku. Medzitým Pogi na Instagrame: „Dnes idem nahý“.

2. Aké počasie je ešte únosné pre jazdu na bicykli?

Druhou kapitolkou sa prenesieme až do tretieho týždňa. Konkrétne do 16. etapy, ktorá mala viesť cez Stelvio. Lenže z dôvodu lavínového nebezpečenstva sa organizátori rozhodli pre zmenu trasy a pretekári si to mali nasmerovať na návštevu do Švajčiarska cez Umbrailpass. To by však v mieste štartu nemohli byť teploty blízke nule a nemohlo by snežiť. A tak sa začal niekoľko desiatok minút trvajúci chaos, pričom nikto nevedel, čo sa vlastne bude diať. Aspoň, že v tímoch panovala dobrá nálada.

Na názor sme sa spýtali aj odborníkov v komentároch na sociálnych sieťach a verdikt bol jasný: sú to cukrové panenky, ešte k tomu platené, tak nech idú jazdiť! No, nie je to tak dávno, čo Mattias Skjelmose na Valónskom šípe „vymrzol“ takým štýlom, že ho z bicykla museli doslova skladať. Osobne si myslím, že žiadna show nestojí za to, aby bolo ohrozované ľudské zdravie a bezpečnosť jazdcov. A áno, pred pár desaťročiami sa cyklisti síce s takýmito podmienkami museli vyrovnať – ale asi sa nemusíme baviť o rozdieloch v rýchlostiach, materiáloch oblečenia, tempe…

3. Keď Cima Coppi nie je najvyšším bodom pretekov

Skrátenie 16. etapy prinieslo ďalšiu kurióznu situáciu. Cima Coppi predstavuje najvyšší bod celých pretekov, špeciálnu horskú prémiu, vypísanú ako poctu Faustovi Coppimu. Jazdec, ktorý týmto bodom prejde ako prvý, získava 50 bodov do vrchárskej klasifikácie a aj určitú prestíž. Tento rok ním malo byť už po jedenástykrát Passo dello Stelvio, no ako už som spomínal, organizátori ho z itinerára vylúčili. Novým Cima Coppi sa tak stal Umbrailpass, no vrtochy počasia opäť zabránili prejazdu. A tak sa finálnym najvyšším bodom trasy stalo Passo Sella, cez ktoré pretekári prechádzali v 17. etape. Celé to však má jeden milý háčik.

Passo Sella leží vo výške 2244 m n. m., zatiaľ čo najvyšším bodom trasy bol cieľ v Mottoline (2385 m n. m.) – a ten pretekári zdolali len deň pred skrátenou etapou. Bola by ale hlúposť udeliť body dodatočne a tak si to borci „rozdali“ priamo na studenom asfalte. Víťazne z toho tesne vyšiel mladý Giulio Pellizzari pred Nairom Quintanom. A tento taliansky cyklista si jednoznačne zaslúži samostatný odstavček.

4. Nová vychádzajúca hviezda?

To, že Pogačar svojou aktivitou „urve“ aj azúrový vrchársky dres, bolo vcelku jasné. No na druhom mieste by som čakal kadejaké meno, len nie Pellizzariho. Predsa len, bol to najmladší účastník pretekov, no o to viac si ho podľa mňa treba v budúcnosti všímať. Od výhry na Monte Pana ho delilo len 700 metrov, keď ho Slovinec predbehol a zaistil si piate víťazstvo na talianskej pôde. A teda, takúto „chladnokrvnú“ oslavu som už dlho nevidel.

A práve piate Pogiho víťazstvo opäť rozpútalo vášne v cyklistickej komunite. Začali sa ozývať hlasy, že mal nechať Pellizzariho vyhrať, že načo toľko útočí… No ja neviem, nemal by vyhrávať ten najsilnejší? Keď už ale Pogačar nedaroval Pellizzarimu víťazstvo, tak aspoň okuliare a dokonca aj dres. Milé gesto. A pre Taliana asi o to silnejšie, že sa s Pogim len pred piatimi rokmi dozadu takto fotil na štarte Strade Bianche.

Každopádne, mladý Talian nenazbieral vrchárske body len tak zo dňa na deň a za pomoci Cima Coppi – v únikoch bol viac než aktívny a myslím, že o ňom budeme ešte veľa počuť. No majstrom únikov sa tento rok stal niekto úplne iný.

5. Alaphilippovo zmŕtvychvstanie

Ak sledujete World Tour dianie pravidelne, asi vám neuniklo, že pod Julianom Alaphilippom sa v tíme Soudal – Quick-Step trasie stolička. Jednak z dôvodu slabých výsledkov, ale asi aj zásluhou ochladnutého vzťahu s Patrickom Lefevrom. Nepodložené (a asi aj vymyslené) obvinenia spred pár mesiacov o Francúzovom alkoholizme dáme bokom a treba povedať, že výsledková listina mu za posledný rok až príliš často nastavila kruté zrkadlo. No ako môjmu obľúbencovi som mu ďalšiu výhru prial o to viac. V úniku na tohtoročnom Gire strávil okolo 860 km a v 12. etape to tam konečne „padlo“. A čo na to Patrick?

Je vcelku pochopiteľné, že Alaphilippova aktivita neunikla ani organizátorom. Cenu pre najbojovnejšieho pretekára danej etapy získal dovedna štyrikrát a na popredných priečkach sa nachádza aj v celkovom hodnotení únikov, šprintérskych prémií či prémie Intergiro. A ja som veľmi zvedavý, či naozaj prestúpi do niektorého z francúzskych zoskupení, alebo si ho Belgičania predsa len nechajú.

6. Trendsetteri v technike a výbave

Hoci to nie sú najzáživnejšie pretekárske dni, dokážu vo veľkom prehovoriť do celkového poradia. Reč je, samozrejme, o časovkách. Na tohtoročnom Gire sme videli dve – jednu s vrchárskou koncovkou, druhú typologicky sediacu najmä časovkárom-špecialistom. Asi málokoho prekvapí, že tú prvú vyhral Pogi. A Pippa zjavne nepotešil.

Takže z tohto pohľadu je to veľká pozvánka na sledovanie Tour. Mám pomerne v živej pamäti, ako som sa rozplýval nad Vingegaardovou časovkou minulý rok. Dokonale načítaná trať, perfektná súhra pohybov… Môžeme niečo podobné čakať od Pogačara tento rok? Ja verím, že áno.

No inšie som chcel. Za poslednú dobu vcelku so záujmom sledujem, ako sa vyvíja sprevodovanie – nielen na časovkách, ale aj v klasických etapách. V druhej, rovinatej časovke sme sa opäť dočkali obrovských, 68-zubových prevodníkov. Hádam najextrémnejšiu kombináciu viezol Dan Hoole – 68-zubový jednoprevodník v kombinácii s kazetou 10 – 33. Dosť by ma zaujímalo, či ten najťažší prevod vôbec stihol pretočiť.

Čo ma však zaujalo viac, je Pogiho setup na „bežné“ etapy. Prevodníky z dielne Carbon-Ti uňho nie sú nijakou novotou, jediná zmena oproti minulému roku je tá, že poskočil na kombináciu 55/40. Zaujímavejšia je ale dĺžka kľúk – pri jeho výške 176 cm je to 165 mm. Táto dĺžka kľúk zabezpečuje optimálnejší fitting – jazdec je viac aero, sedlo je posunuté viac vpred, je vyvíjaný menší tlak na kolená a v konečnom dôsledku môže Pogačar podať vyšší výkon. Žeby začali byť 175 mm kľuky na cestných bicykloch pomaly „mŕtvou“ cestou?

7. Grande Pogi

Ódy na Pogačarov výkon ste si už určite prečítali kadekde inde, takže sa štandardne vydáme trochu inou cestou. Čo samozrejme neznamená, že do výsledkov nezabrdneme. Práve finálna klasifikácia si jednoznačne zaslúži zmienku ako prvá. Po 16. etape som tipoval, že Pogi zvíťazí aj v 19. a 20. etape, pričom finálny náskok na druhého bude desať minút. A takmer som sa aj trafil – 6. triumf zaznamenal v 20. etape a do Ríma prišiel s náskokom 9:56 na druhého Daniho Martineza. Toto je najväčší rozdiel nielen na Gire za posledných 10 rokov, ale aj na všetkých Grand Tours za posledných 10 rokov (v príspevku nižšie je chyba – Roglič vyhral Vueltu 2020 s náskokom okolo pol minúty).

Tretí skončil Geraint Thomas. Na to, že mu už pomaly ťahá na 40, je to pomerne obdivuhodný výkon, najmä keď za sebou nechal ďaleko mladších súperov. A hoci sa už s Grand Tours podľa jeho slov ako líder tímu pomaly lúči, mohli sme si aj tu užiť jeho typický britský humor…

Aj tento príspevok však dokazuje, že tí najlepší z najlepších si predsa len jazdia vlastnú ligu. No Pogačar nezaujal len útokmi, troma farbami šortiek a obludným náskokom v celkovom poradí. Z momentálnej generácie je podľa mňa jediný, na ktorom je vidno, ako veľmi si cyklistiku užíva – niečo ako nedávno náš Peter Sagan. Mne osobne vcelku zarezonovala táto drobnosť – pre Pogačara len podanie fľaše, pre mlaďasa životný zážitok.

TOP 3 sme si zhrnuli, u mňa ale za zmienku určite stoja ešte tri mená v TOP 10. Prvým je Ben O’Connor, ktorý skončil štvrtý. Na to, akú mizernú Tour de France zažil pred rokom… Zo slabších výkonov sa vykúpil aj deviaty Romain Bardet, ktorého aktivitu bolo vidno aj v únikoch. A do tretice, ôsmy Jan Hirt. Po tom, ako pred dvoma rokmi vyhral na Gire kráľovskú etapu, je toto ďalší z jeho skvelých počinov a na talianskej Grand Tour druhé umiestnenie v TOP 10.

Cyklámenový dres si odnáša Jonathan Milan, ktorý si však víťazstvá v šprintérskych dojazdoch podelil s Timom Merlierom zhodne 3:3. Majiteľ azúrového dresu je asi jasný, tých šesť víťazstiev v horských dojazdoch sa niekde muselo prejaviť. Po tom, čo zo zdravotných dôvodov odstúpila mladá nádej Visma – LAB, Cian Uijtdebroeks, získava biely dres pre najlepšieho pretekára do 25 rokov Antonio Tiberi. Ďalšie z mien, ktoré si do budúcna treba určite zapamätať.

Takže čo, milý divák, bavilo ťa Giro d’Italia 2024? Ja sa bez okolkov priznám, že mňa ani veľmi nie. Hoci Pogimu veľmi fandím, radšej sledujem ostré súboje, než takúto „one man show“. A teraz najdôležitejšia otázka – ako bude vyzerať Tour de France? Po hrozivom páde na Okolo Baskicka, ktorý som spomínal aj v jarnom sumári, je situácia nasledovná: Remco Evenepoel aj Primož Roglič už pretekajú na Critérium du Dauphiné. Jonas Vingegaard s Woutom van Aertom v súčasnosti absolvujú prípravný vysokohorský kemp, účasť na Starej dáme je zatiaľ stále neznáma.

Pred dvoma rokmi som po Tour vyzdvihol tímový výkon vtedajšieho Jumbo-Visma. UAE Emirates sa očividne poučili a na Tour de France prinášajú súpisku, ktorá vyzerá „hrozivo“ už len na papieri. Takže, otázka zostáva nezmenená – kto zastaví Tadeja Pogačara?