Tip na výlet: Bled - po stopách tajomstva slovinských cyklistov

V jarných mesiacoch sa väčšina cyklistov vyberie trénovať niekam k moru do teplých krajín. Nám sa však už Makarská zunovala a chceli sme s mužom a našou ročnou dcérkou vyskúšať niečo nové.

Počasie už v marci a apríli vyzeralo dobre, a tak sme na mape prstom zastali na Slovinsku. Zbalili sme starých rodičov a vyrazili na mini cyklistické sústredenie do Bledu.

Výlet sme naplánovali na 5. – 11. mája, pričom prvý a posledný deň bol vyhradený na cestu. Kvôli mužovej práci sme mali všetko zabezpečené už dva mesiace vopred a vôbec nás nepotešila predpoveď, ktorá tvrdila, že má celý týždeň pršať. Nakoniec sme to zvládli s dvoma dažďovými dňami a v rámci možností vyťažených rodičov sme si aj pekne zatrénovali. A prečo navštíviť práve toto mesto s ikonickým jazerom? Poďme sa na to pozrieť! V nasledujúcich riadkoch vám priblížim trasy, ktoré sme absolvovali... a možno aj niečo viac.

Bled – Pokljuka – Bohinj – Bohinjska Bela - Bled

V Blede som už predtým bola trikrát, no vždy len na veslárskych pretekoch, a tak som ani len netušila, aké krásy sa v jeho okolí skrývajú. Trasy som plánovala „naslepo“ a veľmi sa mi v tomto osvedčil komoot. Prvý deň bol rozjazdový – vydali sme sa na 71 km dlhú trasu s celkovým prevýšením 1 131 m.


Hneď nás prekvapila ohľaduplnosť vodičov a perfektné značenie cyklotrás. Niektorí vodiči za nami išli krokom aj niekoľko minút, kým si naozaj neboli istí, že oproti nič nejde. Toto sa nám potvrdilo každý deň a za celkových 16 hodín na bicykli sme nemali ani jednu kolíznu situáciu. Navyše sa letná sezóna ešte len rozbiehala a premávka bola takmer nulová.

A to platí aj pre stúpanie do Pokljuky! Z Bledu je to hneď pekne 15 km hore a v polovici stúpania sa objavila nie práve najpovzbudzujúcejšia značka oznamujúca sklon 18 %. Hneď som v hlave preklínala môjho muža, ktorý mi odmietol dať väčšiu pílu dozadu... Nakoniec to bol však pekný tréning na nohy (celé sústredenie som odjazdila na 52/36).


Zjazd do Bohinju bol priam božský – asfalt nebol úplne v najlepšom stave, ale nestretli sme ani jedno auto. Potom sme už šliapali len naspäť do Bledu po hlavnej ceste a boli sme zvedaví, ako babka zvládla nášho malého „sataníka“. Celú trasu nájdete v sekcii Výjazdy.

Bled – stúpanie Kropa – Naklo – Tržič – Bled

Na druhý tréningový deň nám hlásili dážď, avšak ráno vyzeralo tak, že by sme to teoreticky mohli zvládnuť v suchu. Rýchlo sme sa vychystali, dali pusu malej a šup ho na 85-kilometrovú trasu s prevýšením 1 500 m (pri plánovaní som predsa len trochu verila predpovedi).

Prvé dlhšie stúpanie (7 km) sa tiahlo nad idylickú dedinku Kropa – pohľad zo serpentín dole bol na nezaplatenie. Hore, teda v dedinke Jamnik, sme sa otočili a pokračovali na Naklo. Tu nás čakal jediný gravelový úsek, ktorý mal merať 800 metrov. Hádajte, kto dostal defekt...


Premotivovane som si dala jednorazové rukavice, aby som sa nezašpinila, a pozerám na koleso, že ho vlastne ani neviem dať dole. To je tak, keď defekt dostávate v priemere raz za tri roky a máte zrazu nový bicykel, ktorý nemá rýchloupináky. Hodila som prosebný pohľad na muža a prebral iniciatívu za mňa. Zhodil koleso a je tu priestor na druhú hádanku – na moje veľké prekvapenie začalo pršať. ... 40 km od cieľa.

Zistili sme, že nemáme montpáky a ako dve zmoknuté kuriatka sme dumali, či to dáme aj bez nich, alebo voláme našim, nech prídu po nás autom. Vtom zrazu vyletel zo zákruty týpek na elektrobiku a hneď sa pri nás zastavil. Spustil na nás po slovinsky a my sme ho poprosili o angličtinu. Nevedel... že len po nemecky. Pomyslela som si, že no super – jediná záchrana v pokračovaní našej jazdy a nevie po anglicky. Moja nemčina našťastie siaha aspoň tak ďaleko, že som mu na otázku „Woher kommen Sie?“ vedela odpovedať: „Aus Slowakei.“ To, čo nasledovalo, ma položilo na zadok.

„Zo Slovenska? Tam som doma!“ vypadlo zo Sandiho (ako sa nám neskôr predstavil). Vysvitlo, že je bývalý skokan na lyžiach a s tímom chodili do Banskej Bystrice na sústredenia. Našiel si tam vtedy priateľku, a preto sa usilovne učil po slovensky. Montpáky nemal, ale býval 5 minút od miesta, kde sme dostali defekt, a tak hneď sadol na bicykel a o chvíľu bol naspäť aj s vybavením. Ivo (to je ten môj muž, vlastne až budúci) opravil defekt ako profík a dokonca mu ani bombička nebuchla! So špinavými rukami nasadol na bike, lebo rukavice som mala ešte stále ja, a pokračovali sme v ceste. Sandi nám na seba nechal dokonca aj číslo, ak by nás postretol ešte nejaký problém.

Prekvapilo ma parádne značenie pre cyklistov – označovali dokonca aj najbližšie miesta s vodou.

O ceste naspäť do Bledu vám asi veľa nepoviem, keďže s dažďom výrazne poklesla teplota a celý čas som len myslela na teplú sprchu. Lejak nám na našich Garminoch rušil navigáciu a značne frustrovaní sme sa snažili bojovať s dotykovými displejmi. Nakoniec sa nám podarilo „skipnúť“ ešte jedno naplánované stúpanie, ktoré nám ušetrilo 15 km a len asi 300 výškových metrov.

Tento deň však pekne odráža cyklistiku v Slovinsku. Vodiči boli v daždi ešte ohľaduplnejší a druhí cyklisti nápomocní. Nemusím vám hovoriť, ako moje srdiečko plesalo, keď sa nám naozaj každý cyklista pozdravil. Neskôr sme si začali všímať aj stojany na opravu bicykla, ktoré nechýbali takmer na každej pumpe. Trasu nájdeš na tomto odkaze.

Bled – Kropa – Zgornja Sorica – Bohinjska Bistrica – Pokljuka – Bled

Po dni venovanému behu (v daždi) som na bicykel vysadla bez Iva, ktorý dostal v noci zvýšenú teplotu. Mala som naplánovanú „kráľovskú“ 100-kilometrovú etapu s 2 500-metrovým prevýšením, a tak by nebolo rozumné ťahať ho so sebou. Na prvé stúpanie do Kropy som však vytiahla svojho otca, ktorého som potom poslala naspäť do Bledu. Bolo fajn začať stúpaním, ktoré som už poznala. Prvýkrát som však vyšla až na jeho úplný vrchol – dokopy malo 12,3 km s prevýšením 600 m.


Odtiaľ som už pokračovala sama na Zgornju Soricu. Aj keď som išla celý čas po ceste (s radarom), cítila som sa naozaj bezpečne. Rovnako ako po iné dni, aj dnes bolo áut málo. Navyše ma prekvapilo parádne značenie pre cyklistov – označovali dokonca aj najbližšie miesta s vodou, ktoré boli väčšinou pri kostoloch. Pri jednom takom som sa zastavila a doplnila som si zásoby na druhé stúpanie.


Keď som sa po 8,6 km a 680-metrovom prevýšení dotrepala do lyžiarskeho strediska Soriška Planina, mala som kopcov plné zuby. Druhá polovica stúpania takmer neklesla pod 10 % a dosť som pocítila moje ťažké prevody. Na moje počudovanie som si veľmi neužila ani zjazd, pretože bol celkom technický a cesta bola úzka.

To som si myslela, že bude problém pri takmer všetkých stúpaniach – väčšinou bola ale na úzkych cestách maximálna povolená rýchlosť 50 či dokonca 40 km/h aj mimo dediny a vodiči ju naozaj dodržiavali. Iba sem-tam sa mihlo pár motorkárov, čo podľa Ivových slov cítiť v lete počas hlavnej sezóny.


Posledné stúpanie dňa viedlo z Bohinjskej Bistrice do Pokljuky (15,5 km a 767 m prevýšenie). Už prvý deň som si hovorila, že by bolo pekné ho absolvovať opačne, a nemýlila som sa! Smerom hore sa išlo po trochu rozbitejšej ceste celkom príjemne a ten zjazd z Pokljuky do Bledu bol za odmenu. Trasu nájdete na tomto odkaze.

Bled – Jesenice – Kranjska Gora – Zgornja Radovna – Bled

Pre mňa najkrajšia trasa, ktorú sme za celý pobyt absolvovali. Nielenže to bol môj narodeninový deň, ale konečne vyšlo aj slnko a nahodili sme krátky dres. Vyskúšali sme si aj cyklotrasy, ktoré majú Slovinci úžasné – cyklopointy s vodou a vybavením na opravu bicykla na každom rohu (toto mi na Makarskej veľmi chýbalo). Táto konkrétna cyklotrasa do Jesenice išla popri diaľnici, no stromy ju tak vynikajúco oddeľovali, že ste si to skoro ani nevšimli.


Do Kranjskej Gory to bola celý čas „naklonená rovina“, no pri úchvatných výhľadoch ste ani nemali čas zapodievať sa cyklopočítačom. Došli sme pod stúpanie Vršič a bola som sklamaná, že sa v tomto bode musíme otočiť. Naši totiž museli opustiť svoje babysitterské detašované pracovisko a my sme už nemali času nazvyš.


Smerom do Bledu to už fičalo – rovina bola naklonená už tým prívetivejším smerom a po krátkom stúpaní do Zgornej Radovny sme išli stále dole. Aj keď sme sa už pohybovali po ceste, stretávali sme len bicykle. Zjazdovali sme popri rieke a užívali si každú sekundu. Pri príchode k Bledskému jazeru bolo hneď poznať, že sa oteplilo. Hemžilo sa to turistami a pre nás to bol znak ísť domov. Trasu nájdete tu na tomto odkaze.


Na druhý deň ráno som si dala ešte rýchly triatlonový „prechod“ z bicykla na beh a zavelili sme na odchod. Po piatich dňoch strávených na bicykli sa vôbec nečudujem, že slovinskí cyklisti sú špička v obore. Jazdiť v Slovinsku je totiž slasť!

Prečo Bled navštívim znova?

• Na mojom zozname prianí som ešte nevyškrtla ikonické stúpania Vršič a Mangart, ktoré už môj muž dávnejšie absolvoval a stáli za to.
• Budem sa opakovať, ale lepšie vybavenie pre cyklistov som snáď ešte na inom mieste nevidela – nechýbali cyklopointy, označenia najbližších miest s vodou či cykloservisy v každej dedinke.
• Ohľaduplnosť vodičov a nápomocní ľudia tiež zohrali svoju rolu – to, či vás vodič v stúpaní „lízne“ v 80-tke, alebo predbehne krokom v protismere, je veľký rozdiel.
• Hocijakým smerom sa vyberiete, neoľutujete. Pri výbere trasy môžete upustiť uzdu svojej fantázie.
• Tým, že Bled je vyhľadávaným turistickým miestom, nebudú sa tu nudiť ani rodiny s deťmi. Počas voľného dňa si môžete vyskúšať najdlhší zipline v Európe či bobovú dráhu. Jediné mínus by som dala za detské kútiky, ktoré napríklad vnútri v reštauráciách chýbajú.
• Parádna pizza vďaka blízkosti talianskych hraníc!

Tip na záver

Ak vám na bicykli nevadí chladnejšie počasie, vyberte sa sem začiatkom mája ako my. Pri odchode sa do Bledu tiahol už trojkilometrový „hadík“ a s teplejšími slnečnými lúčmi začali pribúdať aj motorkári.