Tip na výlet: La Palma – La Isla Bonita

Najstrmší obývaný ostrov na svete – taký prívlastok má La Palma. Na prvý pohľad pre mnohých cyklistov veľmi odstrašujúce, ale ak to vyskúšate, neoľutujete. Poďte sa pozrieť.

„Tento ostrov ti nedá nič zadarmo. Všetko si musíš zaslúžiť. Ale ak vytrváš, tak sa ti odmení,“ povedal mi v jeden pekný večer pri pive Lukáš z Česka, ktorý sa sem prisťahoval aj so ženou a synom. Sedeli sme v malom mestečku Santo Domingo de Garafía na pomyselnom okraji Európy a užívali si večernú pohodu kanárskeho vidieka v cafeterii, ktorú vlastnil ďalší český pár. Prvýkrát som si sem sadol, lebo som na menu uvidel Carne de Res en Salsa a v zátvorke guláš. To som musel preskúmať. No a Lukášove slová ma povzbudili, lebo ja si rád svoje zážitky zaslúžim.


La Palma je popri Tenerife a Gran Canarii menej tradičný kanársky ostrov na cyklodovolenku. Osobne som sa tam nevybral primárne bicyklovať, ale keď som tam už bol, tak by to bola škoda nevyskúšať. Keď som začal googliť požičovne, veľmi rýchlo som zistil, že táto destinácia je viac zameraná na MTB a keďže celý ostrov je jedna veľká sopka strmo sa dvíhajúca z oceánu, väčšina požičovní ponúka e-biky.

Nakoniec som však našiel Alba Nueva Bike v mestečku San Juan de Puntallana, asi 30 minút autobusom z hlavného mesta Santa Cruz. Možno by sa našlo aj niečo bližšie k mestu, ale Roberto z Alba Nueva bol jediný, ktorý sa mi ozval na moju správu na Whatsappe, kde som vybavil celú rezerváciu. Má dobrý výber bicyklov, ponúkol mi všetky potrebné informácie, aby som si mohol vybrať správnu veľkosť a hovorí výborne po anglicky. Takže sme to vybavili veľmi efektívne.

Severné pobrežie a El Tablado

O smere mojej prvej jazdy som mal jasno dávno predtým, než som si bol istý, že na La Palme vôbec sadnem na bike. Po prevzatí bicykla z požičovne som si to zamieril rovno na sever smerom k mestečku Barlovento.

Moje počiatočné nadšenie z toho, že konečne sedím na bicykli, ktorý mi navyše perfektne sedí a môžem sa na ňom preháňať po kľukatiacich sa pobrežných cestách, rýchlo vystriedala frustrácia zo silného vetra. Stúpania boli ako-tak znesiteľné, ale zjazdy boli nemožné. Cítil som sa, ako keby som mal 4 roky a znova sa učím bicyklovať. Udržiavať rovnováhu a smer bolo veľmi náročné. Celý som sa triasol.


Po 20-tich km trápenia som dorazil do Barlovento a dážď sa zdal byť neodvratný. Práve tu mala začať jedna z najkrajších ciest na La Palme – LP109. Dlhá 13 km, úzka lesná cesta stúpajúca a krútiaca sa pomedzi hustý les, plná kamenných tunelov a výhľadov do údolí – tzv. barrancos, ktoré sa tiahnu až k pobrežiu.

Bol som celkom zmrznutý, keď som došiel na začiatok cesty. Ale dal som si polievku a kávu v reštike po ceste, počkal som polhodinku, ako sa vyvinie počasie, a keďže sa zdalo, že počasie len breše, ale nehryzie, vydal som sa ďalej. A tu konečne začala almázia. Čím ďalej som stúpal, tým krajšie to bolo. Nielen krajina, ale aj počasie. Vykuklo slnko a mohol som si vychutnávať pralesovitý porast a výhľady. Cestička ma „vypľula“ na hlavný severný ťah LP 1.


Až sem som si nechával rozhodnutie, či sa začnem vracať domov po pobreží, alebo si dám divokú zachádzku do dediny Tablado. Tá mi ležala v hlave, odkedy som ju uvidel z dediny Don Pedro asi 10 dní predtým počas turistiky. Na akom neuveriteľnom mieste táto dedina leží, človek ocení, až keď si vygoogli jej leteckú snímku. Pár roztrúsených domčekov na konci úzkeho hrebeňa zvažujúceho sa do mora doslova visí nad oceánom. K nim sa zhora vlní strmá cestička, ktorá si zaslúžila preskúmať na dvoch kolesách. Samozrejme, vybral som sa tam.


Pri odbočke z hlavnej cesty som sa mentálne prežehnal a začal som padať. Na 6,3 km som stratil viac ako 700 výškových metrov a za každou zákrutou, kde sa cesta stávala stále horšou a horšou, som si vravel, že čo som si to zase vymyslel. Do centra dediny som sa nakoniec ani nedostal, lebo cesta zrazu skončila pri prvých domoch a ďalej pokračoval len veľmi zlý betónový chodník. Pokochal som sa teda výhľadmi, ktoré som mal a odhodlal som sa stúpať naspäť.

Dostať sa opäť na hlavnú cestu mi podľa Stravy trvalo skoro hodinu a to som ani nezosadol z bicykla. Polovicu času v stojke, sadnúť do sedla a trochu si oddýchnuť som si dovolil, keď mi Garmin v tých „zig-zagoch“ ukázal stúpanie 12 % a menej. Keď som to konečne vystúpal, bol som úplne vyšťavený.


Ďalej som pokračoval po severnej pobrežnej ceste smerom späť do Barloventa. Kiežby som mal viac energie, aby som si tú krajinu mohol viac užiť. Navštíviť po ceste viac dedín, ktorým treba obetovať pár stoviek výškových metrov. Severné pobrežie je totiž to najkrajšie na celom ostrove a zároveň najpokojnejšie. Ale ja som väčšinu času sníval o výdatnom jedle. To som si doprial až späť v Barlovente.

Zelené koruny riedko vyrastených stromov sa vynímali na čiernom pozadí tvorenom sopečným prachom.

S doplnenou energiou a posilnený slnečným počasím som pokračoval pobrežnou cestou tentokrát smer juh do Santa Cruz de La Palma. A znova tradičný severovýchodný vietor mi dával poriadne zabrať. Znovu som bol v zjazdoch neistý a rajdy som nedokázal udržať rovno. Bolo jedno, že som šiel tentokrát v opačnom smere. Vietor sa stále zdal byť proti mne. A keď som mal už toho plné zuby a dúfal som len v pokojný dojazd, dostal som ešte aj defekt. Kus drôtu priamo v plášti. Aspoň som mal čas si oddýchnuť v závetrí pri výmene duše a s pokojnou hlavou dôjsť do hostela.

Dvojité srdce pre La Palmu

Taký bol názov ďalšej epickej jazdy a vznikol už pri plánovaní, keď som tú trasu vyklikal na mape a s trochou fantázie v nej uvidel dve srdcia. Plán bol dostať sa cez horský priesmyk El Pilar na západnú stranu ostrova, potom zamieriť na juh k majáku Faro de Fuencaliente a následne sa vrátiť východnou časťou ostrova späť do Santa Cruz.


Na úvod ma čakalo naozaj výdatné stúpanie do priesmyku El Pilar. Po 25 km som sa z úrovne mora ocitol vo výške takmer 1 500 metrov. Stúpanie však bolo celkom príjemné. Dokázal som si udržať stabilné tempo bez toho, aby som sa musel veľmi premáhať. Cesta sa krútila medzi stromami, ktoré ma chránili pred vetrom. Slniečko svietilo. Pocitovú teplotu vyvažovalo stúpajúce slnko a pribúdajúce výškové metre. Až úplne na vrchole, kde som sa dostal do tieňa borovíc, som začal cítiť, že sa ochladzuje. Les bol úžasný, vystlaný ihličím, na ktorom boli uložené obrovské borovicové šišky.


Po prejazde vrcholom som sa obával studeného zjazdu. Ale na to som zrazu nemal čas myslieť, nakoľko ma uchvátila sopečná scenéria všade okolo. Zelené koruny riedko vyrastených stromov sa vynímali na čiernom pozadí tvorenom sopečným prachom. A cesta sa vinula priamo cez túto pustatinu. Pomaly som prechádzal zákrutami a nevedel sa rozhodnúť, ktorým smerom sa pozrieť. Či na horský hrebeň, ktorý som nechával za sebou, alebo na pobrežie v diaľke. Veľakrát som zastal a nevedel som od tej krajiny odlepiť oči.


Po dlhom stúpaní ma samozrejme čakal dlhý zjazd až do mestečka El Paso, kde som od zimy musel zastať v kaviarni, aby som sa trochu zohrial a dal si niečo sladké na povzbudenie. Cestou dole sa do mňa znovu začal opierať oceánsky vietor a ja som už ani nevedel, či sa trasiem kvôli vetru, alebo od zimy. V priemere bolo počas celej jazdy asi 16 stupňov, ale aktuálne podmienky sa rýchlo menili podľa slnka, vetra a nadmorskej výšky. Každý jeden deň bolo celkom náročné si premyslieť, čo vlastne dať na seba.


Po El Paso som pokračoval v zjazde smerom ku pobrežiu a napojil som sa na novovybudovanú cestu prechádzajúcu krajinou, ktorú zdevastoval výbuch Cumbre Vieja v roku 2021. Trval takmer 3 mesiace a lávový prúd pokryl 10 km? územia od krátera až po pobrežie. Táto udalosť je relatívne čerstvá a všade naokolo je ťažká technika, ktorá pracuje v prvom rade na obnovení cestnej komunikácie v tejto oblasti.

Po prejazde medzi lávovými balvanmi som sa napojil na pôvodnú hlavnú cestu smerom na juh do Los Canarios. Tu som si mohol užiť zhruba 15 km bez väčších stúpaní a klesaní v osobitnom pruhu pre cyklistov. Napravo horský hrebeň, naľavo o 600 metrov dolu pobrežie.


Los Canarios som len prebehol a pustil sa rovno dolu až k najjužnejšiemu bodu mojej cesty, majáku Faro de Fuencaliente. Zjazd k nemu ma znovu nadchýnal. Opäť krásna čierna vulkanická krajina vytvorená výbuchom sopky Teneguía v roku 1971. Dorazil som až na pobrežie, kde som si dal v reštaurácii pauzu na obed. Dal som si Papas arrugadas – zemiaky v šupke varené a následne opekané s tromi rôznymi omáčkami. Padli mi perfektne, keďže som bol už naozaj hladný.


Bolo to krásne miesto na oddych. Všade okolo oceán a slnečné počasie. Ale musel som sa pobrať späť a znovu začať naberať výškové metre. O hodinu som bol späť v Los Canarios a čakalo ma ešte pohodových asi 30 km do Santa Cruz. Špeciálne cesta od Tigalate cez Villa de Mazo bola znovu očarujúca nielen výhľadmi, ale najmä dedinkami, cez ktoré viedla.

Ešte jednu zastávku som si spravil vo Villa de Mazo, kde som si na miestnom miradore na lavičke dal gofio. Gofio je tradičné jedlo Guanchov – pôvodných obyvateľov Kanárskych ostrovov a dodnes ho používajú miestni pastieri. Je to múčka z očistených obilných zŕn, ktoré sa opražia a potom pomelú. Ak múčku zmiešate s vodou, máte výživnú pastu, ktorú môžete dochutiť ako len chcete. Moja gofio gulička bola kakaová a dostal som ju od bikepackera Igora, ktorého som stretol v hosteli. Môžem mu len ďakovať, lebo ma nakopla na dojazd práve v momente, keď som to potreboval.

Nenaplnená výzva

Okrem týchto dvoch jázd som ešte dva dni jazdil po východnom pobreží, kde ma uväznilo zlé počasie (pre inšpiráciu odkazy na jazdy TU a TU). Dúfal som, že by som mohol pokoriť ten najjasnejší cieľ každého cyklistu, ktorý sa pozrie na mapu La Palmy – Roque de Los Muchachos alebo aj El Roque. Najvyšší bod celého ostrova vo výške 2 426 m n. m., ku ktorému sa tiahne rovno zo Santa Cruz stúpanie dlhé 40 km.


V čase mojich výjazdov však prišiel na La Palmu studený front a na El Roque napadlo v istom momente niekoľko centimetrov snehu a cesta bola pre poľadovicu v niektoré dni aj uzavretá. Ako mi povedal Lukáš, na La Palme si musíš všetko zaslúžiť. El Roque som si asi ešte nezaslúžil, ale La Palma ma aj tak odmenila.