Tip na výlet: Dolomity - z rozprávky do rozprávky - 2. časť

Ako sa prvý kalendárny letný mesiac začal nezadržateľne blížiť k svojmu koncu a slnko začalo zapadať opäť o niečo skôr, rozhodli sme sa navštíviť jedno z najkrajších pohorí sveta.

Deň II. - Seiser Alm/Alpe di Siusi

Ako vyzeral náš prvý deň, ste si mohli prečítať v prvej časti. Predpoveď počasia na druhý deň nevyzerala príliš rozprávkovo. Inými slovami, nehlásili úplné azúro s príležitostnými "ovečkoidnými" oblakmi. Trocha v obavách po včerajšej štreke vstávame z postelí a očakávame patričné následky. Na naše prekvapenie sa však žiadne nedostavili. Boli sme čerstvejší ako pečivo z miestneho obchodu. Vysokohorský vzduch má akési zázračné regeneračné účinky. S týmto povzbudivým zistením osedlávame naše dvojkolesové tátoše a mierime na najväčšiu horskú lúku Európy, Seiser Alm/Alpe di Siusi.


Opäť raz vyzbrojení trasou z talianskych internetových stránok sa vydávame v ústrety dobrodružstvu po miestnych cyklotrasách smerujúcich k mestečku Ortisei. Z miestnych krás všetkého druhu sme unesení. Doslovne. Kochajúc sa okolím, sme si nevšimli nenápadnú odbočku plánovanej trasy, a tak nás jedna záludná asfaltka uniesla na obchádzku. Po zistení nelichotivej situácie sa prvýkrát vrháme do vôd improvizácie a hľadáme najbližšie napojenie na našu trasu. To bolo našťastie neďaleko. Nedalo nám však nezistiť, kde sme zle odbočili. Po pár minútach hľadania však nič nenachádzame, a tak začíname trocha pochybovať o aktuálnosti našich podkladov. Už šípime, že dnes to ešte bude zaujímavé.

Upaľujúc väčšinou mierne dole kopcom sa opäť dostávame do trocha znepokojivej situácie. Pred nami závora s nápisom “Private Straße”. Chvíľu váhame, ako sa so vzniknutou situáciou popasujeme. Kladiem si v duchu otázku, ako veľmi sú cesty v Taliansku privátne. Keď po zhliadnutí mapy nenachádzam žiadnu poriadnu alternatívu, tak som si odpovedal, že snáď nie veľmi. Ani som si nestihol schovať mobil späť do batôžku a už závoru odtláčala iná partia cyklistov. Tak takto to tu funguje. Dobre vedieť.

Neúprosný sklon opäť v akcii

V Ortisei sa lúčime s kopcom smerujúcim nadol. Asi v polke mesta nás s otvorenou náručou víta riadny strmák na zahriatie. Pravdu povediac som ho aj vrele ocenil, pretože nebolo zrovna najteplejšie. Údolie sa nám začínalo otvárať a ruch mesta na dlhý čas zatvárať. V už lepšej prevádzkovej teplote sa dostávame na nádherný lesný chodník, ktorý si prajem, aby tak skoro neskončil. A veruže neskončil tak skoro, skončil ešte skôr.

Trochu sklamaní, ale plní očakávaní obdobných prekvapení sa ocitáme pred jednou strmšou lesnou asfaltkou. Bolo síce chladno, ale nie až tak veľmi, aby som sa tešil na nadchádzajúce štvorkilometrové stúpanie s priemerným sklonom 13%. Od úvodných metrov pociťujem silu talianskych kopcov a najväčšou psychologickou pomôckou v tomto príkrom stúpaní boli zákruty. Každá jedna z nich predstavovala aspoň nádej, že sa za ňou sklon zmierni. Asi od polky stúpania som bol bez pomôcok. Príroda mala presne opačné úmysly, ako som očakával. Na pohode mi nepridával ani zurčiaci potok niekde hlboko v rokline po ľavoboku. Strach z výšok ma prikoval na pravú stranu cesty. S hanbou v tvári sa dostávam von z lesa a ocitám sa pred hotelom Monte Piz, ktorý som si pod vplyvom emócií zvolil za pomyselnú vstupnú bránu na pravdepodobne najkrajšiu náhornú plošinu Európy.


Aby sa krása Seiser Almu začala ukazovať naplno, bolo potrebné vystúpať ešte jeden kratší, ale nemenej výživný kopček k biotopu Großes Moos. Podľa mapky to vyzeralo na rozsiahlejšiu slatinu. V skutočnosti to už bolo ťažšie definovateľné. Po miernych rozpakoch, či sme ozaj videli, čo nám bolo ponúknuté, sa vydávame k najväčšiemu osídleniu na západnom konci Alpe di Siusi, Compatschu. Dôverné zdroje tvrdia, že až táto lokalita sa oficiálne považuje za vstup do tejto rozprávkovej vysokohorskej chránenej oblasti, a tak rýchlo prehodnocujem svoj prvotný mylný dojem o hoteli Monte Piz.

K videniu je tu moderný kostol, stanica lanovky, niekoľko ubytovacích zariadení a nástupište konských kočov. Bolo milé sledovať, ako jazda za koníkom dokáže vyčariť úsmev na tvári aj ľuďom z obdobia čiernobielych filmov. Neklamný dôkaz toho, že v tejto oblasti si prídu na svoje úplne všetci ľudia bez rozdielu. I organizátori Giro d’Italia, ktorí sa tu rozhodli ukončiť vysokohorskú časovku v roku 2016. Keďže nie som najskalnejší fanúšik cestnej cyklistiky, musela mi túto skutočnosť pripomenúť pamätná socha na začiatku zjazdu, vedúceho k lanovke smerujúcej pod Spitzbühel (titulná fotografia).


Pri zjazdovaní asfaltkou mi bolo trochu ľúto oprotiidúcich fučiacich cyklistov, o necelé tri minúty už netrebalo ľutovať druhých. Nevládali sme už len pri pohľade na nadchádzajúce príkre stúpanie. Ako si už človek pomaly začal zvykať na nekompromisný sklon, prišla na rad ďalšia morálna skúška v podobe dotieravého horského hmyzu. A ten sa veru extrémne činil, ktovie čomu to prisudzovať. Počas neľútostných bojov s nástrahami prírody nám z ničoho nič prefrčalo spoza kopca nad hlavami lietadlo. Nevedno, kde sa tu nabralo, ale skvelo zafungovalo ako odpudzovač blanokrídlych kamarátov. V mysli som mu za to poďakoval, aj keď miera jeho pričinenia asi nebola vôbec taká veľká, ako som si nahováral. Pocit definitívneho víťazstva nám privodil smerovník k horskej chate situovanej pod úpätím Spitzbühlu.

Po prechode terasy sa nám najprv naskytol pohľad na samotný vrch a po otočení zraku aj na niekoľko lietadiel... RC modelov lietadiel. Záhada tajomného lietajúceho “záchranárskeho” stroja je týmto pádom rozlúštená. Pravdepodobne sa tu konala súťaž, ktorej sme sa nechtiac zúčastnili. Rola diváka bola síce zaujímavá, ale nie až tak veľmi, aby sme odolali vábeniu diaľok z pár metrov vzdialeného zrázu. Po zhliadnutí všetkých prírodných predpokladov sme usúdili, že vábeniu tu neodolá nielen slovenský cyklista, ale aj vášnivý paraglajdista. Radosť z fenomenálnych výhľadov začala striedať obava z prichádzajúcich šedých mrakov. Predstava neželaného vysokohorského osvieženia, v nie príliš teplom počasí, nebola zrovna najlákavejšia, a tak sme sa chtiac-nechtiac museli pobrať ďalej.

Alenka v ríší divov

Naša trasa, žiaľ, smerovala priamo v ústrety blížiacemu sa nebeskému divadlu. Naša trasa, našťastie, vstupovala do svojej najkrajšej časti. Výsledkom tejto negácie je fakt, že sa vlastne nič zvláštneho nedialo. Čarovné chalúpky roztrúsené po celej náhornej plošine, príležitostne osvetlené nesmelými lúčmi slnka, v nás zas raz vzbudzovali rozprávkový dojem. Ku každej chalúpke smerovala lákavá cestička a trebalo mať ozaj silnú vôľu, aby človek odolal, ak sa nechcel vrátiť domov za tmy. Aby tých pokušení nebolo dosť, tak v celej oblasti bolo aj nespočetne veľa prírodných križovatiek. Jedno zlé odbočenie mohlo mať za následok aj niekoľko desiatok výškových metrov navyše. A to predsa nikto za daných poveternostných podmienok s vopred "vyklikanou" trasou nechcel.


Trošku domoviny sme pocítili pri prejazde okolo chaty Edelweiß. Okrem názvu však nemala s našou jedinou obývateľnou chatou v Belianskych Tatrách spoločné asi nič iné. Dobrý pocit z tohto nálezu síce hrial, ale začínajúce dažďové kvapky robili presný opak. Proti pravdepodobnému premrznutiu nám pomohli aj hrejivé pochvalné slová nemeckých kolegov ohľadne vlastného pohonu a taktiež i následný zjazd.


Pri zjazdovaní sme boli tak veľmi opantaní opätovne dosiahnutou optimálnou prevádzkovou teplotou, že sme skoro nestihli odbočiť na jeden veľmi pekný singloidný úsek, vedúci turistickou značkou. Bolo príjemné opäť pod kolesami cítiť na relatívne dlhšiu dobu aj trochu nerovností. Technicky zdatní jazdci si môžu dlhšiu dobu nahradiť celkom krátkym časom. Nič to však nemení na skutočnosti, že na konci prírodného singltrailu čakala široká lesná cesta.

Malebné podhorie

Tá nás zniesla do neveľkého osídlenia, kde bola hlavnou dominantou autobusová zastávka plná ľudí. Okrem závanu civilizácie bolo cítiť aj pomaly prichádzajúcu únavu. Našťastie bola pomalšia ako naše výletné tempo, a tak sme sa mohli smelo pustiť dole miernym kopcom. Oddych dlho netrval. Jedno trochu strmšie lesné stúpanie na seba nenechalo dlho čakať. Po jeho zdolaní bolo potrebné skonštatovať, že na svojho doobedného štvorkilometrového brata sa nechytalo.

Bolo však milým pripomenutím toho, ako chutia talianske kopce. Následný príjemný zjazd do Mont de Pana bol zmesou všetkého, čo divoká príroda Dolomitov ponúka. Vo veľmi miernom prevedení. Samotné osídlenie už také mierne nebolo, aspoň čo sa miestnych pamätihodností týka. Drevený mužíček permanentne prelievajúci vodu z lopatky do vedierka, špirála stojaca na kameni či muchotrávka obrovských rozmerov ešte viac umocňujú rozprávkový charakter tejto oblasti.



Ako si tak trielime oficiálnou cyklotrasou po dokonale upravenom trailíku, nachádzame aj ďalšiu vec obrovských rozmerov, z ktorej už takí nadšení nie sme. Diera, ktorá tu vznikla rozsiahlou výstavbou, nás opäť prinútila čiastočne zmeniť náš striktne naplánovaný výlet. Keďže sme už boli z rána trochu vyzbrojení medzinárodnými improvizačnými skúsenosťami, nájdenie riešenia bolo takmer okamžité. Späť sa vracať nechceme a z ďalších troch smerov je priechodný len jediný.


Podľa mapy by sa mala úzka cesta vedúca popri plote spojiť s lesnou cestou o necelý kilometer. Hustota vrstevníc však neveštila nič dobré, a tak sme úpenlivo hľadali nejakú skratku. Tá sa z ničoho nič objavila po pár metroch. Drevený plot zrazu zredol, tráva tu bola akási podozrivo udupaná... Netrebalo dvakrát ponúkať. Touto neoficiálne vychodenou lúčnou skratkou sme sa vynorili tesne pred nám už známym legendárnym trailom vedúcim ponad Selvu. Podľa prvotných plánov mal byť na programe aj o 2 dni, a tak sme si pri jeho prejazde nechali ešte nejakú rezervu. Rezervu máme doteraz…


Trasa výjazdu sa nachádza na tomto odkaze.