Tip na výlet: Livigno – moja najlepšia letná dovolenka

Mnohí možno poznáte toto mestečko skôr ako výborný lyžiarsky rezort, no leto v tomto meste nijako nezaostáva za zimou.

Pri výbere letnej dovolenky s rodinou som dlhšie váhal nad touto lokalitou, keďže máme jednoročného syna a čistý čas jazdy autom je takmer 9 hodín cesty od domu. Naviac mesto leží v úctyhodnej nadmorskej výške 1 816 m n.m., takže v prípade zlého počasia by dovolenka nemusela dopadnúť najlepšie. Napokon po prezretí pár videí z YouTube a veľmi dobrých referencií od kamarátov som rezervoval ubytovanie v polovici júla na celý týždeň.

Obavy, ktoré sa nenaplnili

S manželkou sme sa po dlhých debatách, či absolvovať cestu na jedenkrát s tak malým dieťaťom, rozhodli, že manželka s mojimi rodičmi prespia niekde v polovici cesty pri Salzburgu, zatiaľ čo ja so starším synom dáme celú cestu za jeden deň. Cestu tam som zvládol s jednou pauzou za 10 hodín a cestu naspäť už aj s najmladším členom rodiny za 12 hodín, ktorý ju zvládol bez väčšieho plaču striedaním prestávok, spánku a rozprávok na tablete. Každé dieťa je iné a pred takouto cestou je dobré vedieť, ako cestovanie na neho vplýva. Pokiaľ neobsedí viac ako dve hodiny, bude zrejme lepšie s takýmto výletom počkať alebo skúsiť cestovať v noci.


Týždeň pred dovolenkou som začal pozerať počasie, kde sa v grafike ukazovali snehové vločky. Áno, aj v júli cez noc môže snežiť. Našťastie na kopcoch snežilo len prvý deň a nasledujúce dni už svietilo slnko. Pokiaľ máte radi ale letné teploty, tak vzhľadom k polohe bude skôr šťastím, že ich tu zažijete. Tiež mám rád radšej teplo ale vzhľadom k tomu, že nám svietilo slnko, nijako mi nevadili teploty cez deň, ktoré ledva vystúpili nad 20°C.

Takže moje odporúčanie je nenechať sa nahovoriť výhodnými ponukami v júni a v septembri a v prípade skoršej rezervácie vyberať dovolenku v letných mesiacoch. Ešte doplním, že do Livigna sa dá dostať cez tunel Munt la Schera, ktorý je ale spoplatnený 25 € tam aj späť. V lete sú možnosti ako obísť tento tunel, no cesta cez priesmyky ako Eira alebo Forcola sa predĺži aj o dve hodiny.

Prvé tri dni Carosello

Livigno leží v údolí rieky Aqua Granda, na ktorej bola vybudovaná vodná nádrž Lago di Livigno. Mesto sa tiahne od juhu na sever a končí pri spomínanej nádrži. Na východ od Livigna je časť pohoria, ktorá sa nazýva Mottolino a je viac bikeparková a v zime snowparková. Západná časť od mesta sa nazýva Carosello a mala by slúžiť viac rodinám a menej zdatným cyklistom. Z toho teda vyplýva, že lístky na lanovky sa dajú kúpiť aj pre každú časť zvlášť. V pláne rezortu je tieto dve časti prepojiť lanovkou.


Keďže mám nejaký ten rok odjazdený v Alpách, tak som sa obával, kde budem s 8 ročným synom jazdiť traily, lebo zo skúseností viem, že aj to ľahké v Alpách je vlastne náročné, či už dole alebo hore. Po preštudovaní trailov nakoniec vyberám Carosello, kde kupujem rodinný trojdňový bikepass za 134 € aj keď viem, že manželku s bicyklom do lanovky zrejme nedostanem, ale ak by platila zvlášť ako turista, vyjde lístok drahšie.

Syn aj ja máme nové bicykle a už sme stihli niečo pojazdiť u nás v okolí, no stále mám v hlave 800 metrové prevýšenie, ktoré musíme zdolať na bicykli. Ako prvý trail vyberám ten najľahší zelený Cost to Cost a po pár metroch moje obavy z terénu miznú. Bývalý špičkový horský cyklista Hans Rey promuje túto oblasť a hovorí o nej ako jednej z najlepších flow trailov na svete. Jeho slová sa u mňa potvrdzujú a nechcem, aby sa tento deň skončil.

Naviac vidím na synovi, že ho to baví a terén zvláda s úsmevom. Koketujem s myšlienkou, že by toto zvládla aj manželka na jej starom hardtaily. Týmto trailom sa presunieme ponad celé mesto k ďalšej lanovke v severnej časti, kde synovi hovorím, že by sme mohli skúsiť aj modrý trail, keďže ten zelený zvládol perfektne. Vyberám teda trail Roller Coaster.


Tento je ešte lepší ako ten predchádzajúci a pripadám si ako vo sne, ktorý ale nechcem aby skončil. Vrchná časť s nádhernými výhľadmi na vodnú nádrž, a potom klopenky v lesíku a medzi nimi nájazdy na menšie či väčšie skoky podľa úrovne bikera. Prišľapávanie takmer nehrozí a flow na tomto traile cítiť každým metrom.

Bavím sa nie len ja ale aj syn, aj keď tu už treba troška viacej techniky a kričím viackrát vopred, aby spomalil a nejaký nájazd na lavicu ho nekatapultoval cez predné koleso alebo klopenka nevyniesla mimo trail. Je čas obeda a čakaním na rodinu si dávame niečo pod zub, ale gastronómia je určite lepšia aj lacnejšia dole v meste. Po príchode rodiny sa synovia hrajú na detskom ihrisku a zbytok si užíva slnko, aperol a výhľady.


Ja si dávam znova Roller Coaster už naplno s využitím všetkých možností ku skokom. Poobede si dáme ešte Bike Academy trail, ale ten je len cvičný pre úplných začiatočníkov, takže nasledujúci deň naň beriem manželku. Je asi najhorší z tejto časti pohoria. Poobede sa už presúvam na južnú stranu trailom Hairy Castle, ktorý je skôr na XC štýl a je viac do kopca ako z kopca. Na južnej strane dávam traily ako Bikers United a Blueberry Line, ktoré sú opäť vynikajúce, no pre syna ešte tento rok majú čas. Každopádne klobúk dole pred trailbuildermi – kopačmi trailov, ktorí to tu robili. Tie traily majú hlavu a pätu a hlavne neskutočný flow, kde skúsený jazdec nemusí prišľapávať a len jemne dobrzďovať.

The Bomb a H Dream

Ďalší deň ideme znova to isté, ale pridávame ešte ďalší trail H-Dream, ktorý je podľa mojich očí najlepší na tejto strane kopca aj keď nie je čo vytýkať ani ostatným. Veď nakoniec pozrite si moje video.


Poobede som už sám, rodina sa slní pre zmenu na južnej strane kopca a ja skúšam prvý čierny trail Enduro, ktorý je už technicky ťažký, ale chcelo by to na tejto strane aj niečo viac, čo potrápi aj tých najskúsenejších. Na začiatku je ešte výkričník s nápisom, že na traile sa nachádza snehové pole, na ktorom aj padám.


Takže mám o skúsenosť navyše, že snehové polia netreba podceňovať. Keďže si rád pokecám s cudzími, tak zrovna mám šťastie na miestneho, a ten mi hovorí, aby som skúsil trail The Bomb, ktorý je úplná novinka na tento rok. Škoda, že mi nepovedal, že je to taká novinka, ktorá ešte nie je označená a nemá koniec. Našťastie je tu aplikácia Trailforks, ktorá zachraňuje situáciu. Po prvých metroch mi je jasné, že toto bude iná šálka kávy ako doteraz a spoznávam pravý alpský terén nad pásmom lesa, a teda strmo dole, šutre, ešte väčšie šutre a uzavreté switchbacky.


Bohužiaľ techniku, akú má člen fóra VR46, nemám a neviem sa otočiť na prednom kolese a s nášľapnými pedálmi sa ani moc nepokúšam v takom kamenistom teréne o možný pád, tak pre istotu v týchto úsekoch zosadám z bicykla. Po chvíľke prichádza to, čoho som sa obával, a to natrhnutý plášť. Terén je naozaj úplne nový a surový a teda nevyhnem sa kontaktu bočnice plášťa s ostrým kameňom. Zadné koleso mimochodom na úplne novom plášti sfúklo príliš rýchlo a mám obavu, že mi knoty stačiť nebudú. Našťastie diera nie je taká veľká a aj ak by bola, mám v batohu aj dušu.

Takže po chvíľke nútenej pauzy idem ďalej, no už značne opatrnejšie. Čo mi robí znova vrásky na čele, že trail sa mi nejak stráca a nepomáha ani Trailforks, takže poslednú časť idem len smerom na očný kontakt s lanovkou s výberom čo najschodnejšieho terénu. Po vybehnutí menšieho kopca sa mi zrazu zjaví trailbuilder s bágrikom a pivkom v ruke, ako bagruje úplne nedotknutý terén. Až tu sa mi rozjasnilo, prečo nebol trail značený, a prečo som sa na ňom stratil. Pochválim ho za dobrú robotu a že sa mi v Livignu veľmi páči a idem k lanovke, keďže je už veľa hodín. V duchu si ešte posnívam, že raz sa dočkáme takejto podpory budovania trailov aj na Slovensku.

Prírodné traily Madonon, Valle delle Mile, Federia a Passo Trela

Keď si už človek myslí, že ho už nemôže nič prekvapiť, tak po troch dňoch jazdenia v bikeparku prichádzajú ešte lepšie dni jazdenia po prírodných trailoch.


Trail Madonom začína v nadmorskej výške 2 800 m n.m.. Dostanete sa naň od lanovky Carosello, kde si musíte ešte asi 200 výškových dať za ´´svoje´´ a zistiť na sebe, že v takejto nadmorskej výške to ide s dýchaním naozaj ťažšie. Trail je obojsmerný, a teda cesta hore je aj cesta dole. Tento rok bola zrejme dobrá zimná sezóna, keďže cestou som musel prejsť cez viacero snehových polí. Na vrchole sa nachádza toaleta s nezabudnuteľným výhľadom a celý trail je panoramatický. Je síce určený aj pre rodiny, no niektoré snehové polia som radšej zosadol z bicykla, lebo pád by mohol znamenať aj fatálne následky.


Federia trail začína pri lanovke Carosello, ale vedie do vedľajšieho údolia. Ten sa oplatí dať na záver dňa, keďže cesta naspäť do Livigna je cez celé vedľajšie údolie, ale našťastie len dole kopcom. Kto nechce ísť zvážnicou, tak Federia trail pokračuje aj v údolí po ľavej strane, ale je skôr “šľahavý” a strmý koniec je už po zvážnici.


Takmer každé takéto údolie je zakončené nejakou agrofarmou, resp. agroreštauráciou, kde sa dá občerstviť domácimi výrobkami. Naozaj odporúčam ochutnať originál prosciutto crudo alebo hovädzí steak.


Trail Valle delle Mine, ktorý dostal názov podľa údolia, kde končí, začína na hornej stanici lanovky, resp. na vrchu Mottolino. Keďže som nemal na túto stranu kúpený bikepass, tak som si naň musel vyšliapať. Na samotnom vrchu pri letmom pohľade na traily z tejto strany ešte zisťujem, že nabudúce určite kúpim bikepass aj na túto stranu, ktorá je už pre skúsených bikerov.

Výšlap k trailu neľutujem a považujem ho za jeden z najkrajších a najlepších prírodných trailov, ktoré som na bicykli jazdil. Dĺžka viac ako 10 km, výhľady na celé údolie Spöl, kde sa rozprestiera mestečko Livigno, či v diaľke výhľad na Piz Bernina alebo záver trailu v úplnej blízkosti horského potoka, zabezpečujú zážitok na celý život.


Keďže trend elektrobicyklov je stále väčší, tak podľa informácií z internetu tento rok prebehli na traile úpravy, aby si ho mohli užiť aj menej zdatní cyklisti. Nemôžem hodnotiť tieto úpravy, keďže pred nimi som tento trail nešiel, no sekcia popri potoku ma natoľko oslovila, že som si ju dal dvakrát. Výhoda bola, že na konci tohto trailu sme mali ubytovanie a technický problém, ktorý ma postihol na traile – roztrhnutá reťaz, som v pokoji vyriešil až na ubytovaní.


Trail PassoTrella som už v dôsledku nedostatku času neabsolvoval, no viackrát som bol na jeho začiatku, tak z rozhovorov tých, čo ho jazdili aj s odporúčaním požičovne, ho budem musieť pri nasledujúcej návšteve absolvovať. Je súčasťou populárneho okruhu, ktorý začína v samotnom Livignu.

Začiatok vedie popri vodnej nádrži, kde po dvoch kilometroch začnete stúpať na Passo Alpisella. Ja som absolvoval len tieto dva kilometre, ktoré sú bohužiaľ jediné okolo tejto priehrady, keďže východná časť je prírodne neprístupná a na západnej je povolený vjazd len autám. No pravidelne chodí autobus, ktorý preváža cyklistov cez tento úsek a tunel Munt la Schera.


Po prekonaní priesmyku Alpisella sa spustíte k jazeru San Giacomo, kde sa dá občerstviť. No a cesta naspäť do Livigna vedie práve cez priesmyk Trela, kde na vrchu začína spomínaný trail. Ak si ho chcete užiť, treba ísť skoro ráno alebo neskoro večer, keďže cez deň kvôli popularite na ňom stretnete hlavne veľa technicky trápiacich sa ebikerov. Požičovne majú tento okruh ako highlight číslo jedna.

Výlet do Sankt Moricu

Livigno sa nachádza len 50 km od St. Moricu, takže sme si nenechali ujsť príležitosť navštíviť toto populárne zimné stredisko, vyznačujúce sa luxusom ale aj krásou. To by som nebol ja, aby som nevymyslel plán, ako zahrnúť pri tomto výlete aj časť na bicykloch. Plán bol taký, že mňa vysadia na priesmyku Bernina a odtiaľ prídem za rodinou do St. Moricu a tam ešte spravíme okruh okolo jazera.


Tento deň môžem hodnotiť ako najlepší deň v roku. Cestu z Livigna do St. Moricu odporúčam všetkým, či už na aute alebo na bicykli. Prechádza sa priesmykmi Forcola a Bernina, kde na druhom menovanom môžete vidieť populárny vláčik Bernina Express. Zo samotného priesmyku vedú dva traily, každý na opačnú stranu. Ja som si vybral smer do Pontresiny, resp. potom do St. Moricu, ale vraj ešte lepší je ten smerom do Pochiava.

Trail do Pontresiny vedie celý čas s menšími odbočkami práve popri populárnej železnici. Naozaj nevšedný pocit, keď vás vo výške 2 200 m n.m. predbieha vlak a vy si popri ňom zjazdujete dole kopcom po traile. Nehovoriac o prekrásnych výhľadoch na pohorie Bernina, jazero Bianco, vodpopády horskej riečky Bernina a hlavne ten na ľadovec Morteratsch pod vrchom Piz Bernina 4 049 m n.m.. Škoda, že nemám toľko času, aby som sa k nemu dostal smutnou cestou, kde je značené, ako ľadovec počas storočnice ubúdal - snáď nabudúce. Je mi ľúto, že som nezobral aj syna, lebo náročnosť nie je vôbec ťažká a viacmennej sa ide stále dolu.


Samotný Sankt Moric je mestečko v strmom kopci, takže auto aj s bicyklami nechávame v mestskej garáži a bicykle použijeme až po prezretí centra. Naozaj všade čisto, drahé autá na uliciach, luxusné obchody svetových módnych návrhárov no menej ruchu, keďže zrejme mesto žije hlavne v zime. Ja ešte hľadám lanovku z mesta, aby som sa poinformoval o možnom využití trailov aj v tomto mestečku. Žiaľ tá je trochu mimo centra. Každopádne komu by Livigno nestačilo, tak vyblázniť na bicykli sa dá aj tu, dokonca niektoré ubytovania ponúkajú bikepass zdarma. Pokiaľ ale nespíte v nejakej študentskej ubytovni alebo v kempe, tak si riadne priplatíte. My sme si dali na brehu jazera len kávu za 5 € a kúpili magnetku. Služby a obchody sú tu naozaj extrémne drahé.


Okruh okolo jazera nemá ani 10 km a Sankt Moric a lyžiarske stredisko nad ním máte pred vami ako na dlani. Ešte sa zastavíme pozrieť železničnú stanicu, odkiaľ jazdia všetky populárne ľadovcové vláčiky do celého Švajčiarska. Kto by si chcel len zjazdovať do St. Moricu a naspäť na Bernina priesmyk ísť vlakom, musí zaplatiť za tých 20 km jazdy 35 €, ale keď ste v partii, môžete sa takto jednému zložiť a on už autom pre vás príde. Na dnes to bolo všetko a hladní po celom dni sa ponáhľame naspäť na večeru do lacnejšieho Talianska.

Pár slov na záver

Článok som spracoval síce z pohľadu allmountain - enduro jazdca, ale v tejto lokalite si prídu na svoje aj vyznávači klasického XC jazdenia. K bikeparkovým či prírodným trailom sa môžete dostať aj za svoje, kde zjazdy nie sú také náročné ako napríklad v iných lokalitách Álp. Naviac okolo celého Livigna, resp. kúsok nad ním je jeden veľký XC okruh a komu by ani toto nestačilo, tak sú tu údolia Federia, Valle delle Mine či Spol, do ktorých vedú zvážnice. Na konci údolia vás vždy čaká nejaká agrofarma, kde sa dá občerstviť.


Počas pobytu som tu stretol aj tri ProTour tímy svetovej cestnej cyklistiky. Ak ste fanúšik cestnej cyklistiky, tak určite by ste sa tu minimálne týždeň nenudili. Veď napríklad priesmyk Stelvio je od Livigna vzdialený 70 km, takže pri dobrej kondícii sa dá zvládnuť otočiť za jeden deň a na druhý deň si môžete spraviť výlet napr. do spomínaného Sankt Moricu, Davosu alebo Bormia. Ak sa vám páčili Dolomity a chceli by ste už zmenu rovnakého cyklistického pôžitku, tak verím, že Livigno by mohla byť tá správna letná destinácia.


Manželke sa veľmi páčilo hlavne to, že mesto je prakticky na rovine a má vybudované cyklochodníky, ktoré vedú celou dolinou a končia pri vodnej nádrži. Práve tu sa dá stretnúť množstvo bežcov, kolieskových lyžiarov alebo práve cyklistov s malými deťmi. Livigno je bezcolná zóna, takže popri výlete k jazeru sa môžete zastaviť v jednom z mnohých obchodov a kúpiť lacnejšie parfum či alkohol alebo si dať zmrzlinu a deti nechať vyblázniť na detských ihriskách. Možností je veľa a je len na vás, ako ich využijete.


Z negatív by som spomenul len to, že treba rátať aj so zlým počasím, niektoré lanovky by už potrebovali zmenu a pre malých turistov chýbajú náučné chodníky, na ktoré sme zvyknutí z Rakúska. Mne osobne prekážalo aj väčšie množstvo cyklistov a turistov na cyklochodníkoch alebo v meste, ale s tým treba rátať, keďže Livigno je naozaj populárne stredisko nielen v zime ale už aj v lete.


Na záver pridávam ešte jedno spomienkové video, ktoré zachytáva najlepšie momenty dovolenky a dúfam, že bude inšpiráciou, aby ste si aj vy podobne užili vašu letnú dovolenku v Livignu.