MTB maratón Medzihorím Partizánske

Nie je Medzihorie ako Medzihorie. Klasickí pútnici smerujú do hercegovinského Medžugoria, tí s bikami na streche auta zase do Partizánskeho. Píšem o nás pre vás o tom ako bolo. Možno niečo nafúknem, ale len preto, aby to bolo lepšie vidno.

Je sobota 22. mája 2010 a práve štartuje 7. ročník tohto horského cyklomaratónu. Na letisku v Malých Bieliciach už všetko fičí. Veľký hangár -centrum pre registráciu a bufet je naplnený stolmi a lavicami a môže si zase pršať koľko chce. Ale dnes nehrozí. Ľudia si spokojne chystajú svoje mašinky, zhadzujú oblečenie, tí predvídavejší sa i namastia opaľovacím krémom. Tesne pred štartom dlhej chlapi pobehujú s hasákmi v mužských toaletách a pred tými ženskými je zmiešané osadenstvo. Fero registruje, Roman reční, Ivan kandiduje, len Latankovi po Pravenci zamrzla kazeta. Zhadzujem zadné koleso, vložím do toho všetku silu a rozchodím ju. Má už svoje roky a podobne je to i so mnou, keď ráno vstávam z postele. Francúzsku palicu, umelé zuby a okuliare ale nepotrebujem. Naopak, som v skvelej forme. Ľudia to však vidia ináč. Škoda, že nevidno moju výkonnosť. Vidno len to, že sa strácam pred očami. Typická špageta. Väčšinou si ľudia len pomyslia, tí otvorenejší sa ma rovno pýtajú čo mi je. Nič, prečo? Naozaj ti nič nieje? Nič, len bicyklujem. To koľko? Koľko sa dá, keď mám čas. To koľko? Mesačne asi tisíc kilometrov.

Pred štartom si vkladám na stehná pod elasťáky štyri tabletky enervitu. Obídem auto a zisťujem, že som naozaj pochudol -akosi mi tabletky vypadávajú. Pre istotu ich preložím na členky do ponožiek a teším sa, ako som s nimi vybabral. Starosti mi robí aj dres bez zipsových vreciek, lebo v zjazde mi z nich vyskočí aj vata do uší. O desiatej vyrážame na dlhú. Ja, Jožo, Peťo -mohol by som menovať aj 10 sekúnd, veď nás je „až“ osemnásť. Po pár minútach schádzame z asfaltu do lesa, a s narastajúcim stúpaním sa balíček naťahuje. Enervit na členkoch nepríjemne škrabe. Radšej ho zjem, lebo v zjazde môže vypadnúť aj odtiaľ. Sťahujem náskok Imromana a keby som za týmto borcom takto vydržal až do cieľa, tak si poviem -si dobrý -a niečo si pôjdem za odmenu kúpiť. Nasleduje zjazd a ďalšie stúpanie. Z diaľky vidím stáť pri biku oranžovo-biely dres. Obieham Jara Buchtíka, mení dušu. Tak rýchlo pumpovať som ešte nikoho nevidel. Ako keď v kreslenej rozprávke vlk naháňa zajaca -to ani nevidno kmitajúce nohy, len kruh. Ako keď roztočíš koleso –už nevidíš špice, len stroboskop. Je to riadne nepríjemné, keď tvrdo trénuješ aby si sa dobre umiestnil a potom príde defekt. A ten kto má približne tvoju výkonnosť ti ujde. Máš len malú šancu ho dobehnúť, lebo 5-10 minút je veľká strata. Veľakrát sa mi to stalo. Keď sa to stane mojim súperom, ešte to dokážem prežiť. Úprimne povedané, aj ma to niekedy poteší. Ak mám byť celkom úprimný, ... no nechajme to tak. Obieham Jara a šľapem hore, akosi sa mi zlepšila nálada. Ja som toho roku zainvestoval 80 eur a kúpil som si Nobbyho i Ralpha vo verzii Double defense. V plášti je zalisovaná keramická vložka. Vysvetlím: nabehnem na tŕň, črepinu, alebo klinec -a puk! Nič. Idem ďalej. Takto som prešiel Vlkohron i Pravenec, ani neviem po koľkých klincoch som prešiel. V zjazdoch to viacej púšťam a naberám istotu.

Vráťme sa na trať. Prvýkrát som teraz na maratóne pred Jarom Buchtíkom a stále sa mu vzdiaľujem. Súcit sa strieda s radosťou a užívam si to veľkými dúškami. Myslím na to, že na určitých veciach sa šetriť neoplatí - veď 100 gramov v plášti naviac nie je veľa. Pohladkám Nobbyho pohľadom a keď pozrem k zemi ako zarezáva stopu do terénu, zneistiem. Zaflekujem a skúšam tvrdosť. Krvi by si sa nedorezal, on mi zmäkol. Nobby sfúkol na polovicu. Obzrem sa za Jarom a prajem si takéto poradie čo najdlhšie. Takto sa mi to páči. Čo mi ostáva -nasadám a v stúpaní dobieham Imromana s kámošom. V zjazde fičíme tesne za sebou a a len dúfam, že mi predné koleso nevyzuje. Keby mi to vydržalo po občerstvovačku, určite tam na mňa čakajú s veľkou pumpou. Lenže v tomto dubovom lese je cestička plná lístia a prudko narážam ráfikom na nejakú skalu. Stačilo, mením dušu. O chvíľu sa pri mne veľkou rýchlosťou mihlo niečo oranžovo biele s Apačom. Po pár minútach Petr Linek, neskôr Jožko Orem a ďalší. Nevadí, bude lepšie.

Zbehnem do doliny a stúpam asfaltkou. S Edom Valkom obiehame niekoho s defektom. V priebehu prvých 16 kilometrov je to už najmenej štvrtý defekt z 18 štartujúcich. Po občerstvovačke prichádza zlatý klinec. Nie však pre Nobbyho, ale ako bonbónik pre pretekárov v podobe singlíku. Niečo nádherné. Krásny chodníček, zákruta za zákrutou a za ňou ďalšia a potom ešte jedna a znova a znova. Toto u nás teda nemáme. Máme, ale nie až také fajné a dlhé niekoľko kilometrov. Vydržal by som takto až do cieľa. Lenže každá rozprávka má svoj koniec. Tých stúpaní je neúrekom a to som stále len v prvom kole. Cestičky sú však krásne. Zväčša dubový les sa strieda s bukovým, občas borovica. Podklad je pomerne tvrdý, hladký, sem-tam skaly, alebo blato. Po toľkých dažďoch som takúto parádnu trať nečakal. Značenie je takmer bezvadné. Fáboriek namraky, na stromoch biele bodky, na zemi zelené šípky. Väčšinu trasy idem sám, ale nemám problém. Možno dvakrát zaváham, ale keď sa na odbočke rozhliadnem, rýchlo zistím správny smer. Akurát tie fáborky sa mi zdajú otočené červenou farbou do protismeru, takže vidím hlavne len bielu, ktorá občas splýva s prostredím. Okrem toho ale je na križovatkách často natiahnutá páska a na zemi vyvápnené šípky. Niektoré boli také veľké, že som raz v zákrute zaflekoval, lebo som ešte nedovidel na jej špic a myslel som si či to nie je preškrtnutá cesta. Pár kilometrov za druhou občerstvovačkou bol ďalší bonbónik so serpentínami. Na tých vlnkách sa to tu dalo pustiť 40 i viac. Svoje miesta si tu našli i fotografi. No to je niečo čo ma trápi už dlhšie. Niekedy sa neviem nájsť a som nešťastný. Z Pravenca mám jednu jedinú fotku aj to len preto, lebo nikto iný práve nešiel. Zistil som to vo Vlkanovej. Celé dva kolá na dlhej som sa držal so všetkých síl s Kájom, lebo rodina Pilných je po Jožovi Sakalovi a Lívii najfotografovanejšia. Zvykol som si na to, že keď som šiel vedľa Kája, ľudia pokrikovali -Kájo do toho! Prečo radšej nečušia? No a keď som tam pred štrekou zazrel Majku, vyštartoval som vedľa Karola, akože sa rozprávame. Konečne je všetko tak ako má byť, fotka s Kájom bude pamiatka. Lenže, zistil som to až doma, Majka si nás priblížila. Čo nás, jeho si priblížila. Keď sme prechádzali okolo nej, ešte zakričala –zaber Karol! Išlo ma roztrhnúť. Nevadí, pustil som Karola dopredu, lebo -myslím si -teraz si nás určite priblíži, tak nech mám fotku aj odzadu. Lenže keď som Majke vošiel do záberu, prestala fotiť. Rozmýšľal som, aké všimné pretekári fotografom nosia. Potom ma napadlo, že asi biele bavlnené tričko či dres z Lidla nie je nič atraktívne, no naši mi vravia, že to v drese nebude. Aj tak som si dal dnes pre istotu môj majstrovský Tisot, najkrajší dres aký mám. Som zvedavý na galériu. Majku mám síce rád, ale vedel by som ju mať ešte viac.

Prichádza ďalší kopec a retiazka mi vzadu preskakuje už nielen na najväčšom. Predo mnou Jožko Orem a jemu strieľa aspoň na horných štyroch. Mne strieľa stará retiazka a Jožkovi nová. Na druhej občerstvovačke ma predbehol a odvtedy si drží odstup. Vždy keď ho dobehnem, zoskočí, pravou chytí kerman, ľavou sedlo, lakeť zdvihne hore a už sa mi vzdiaľuje. Má svoj štýl a hlavne paru. Obdivujem ale ostatných, ktorí celé dve kolá prešli bez zosadnutia. Napríklad Ľubo Staš, dnešný víťaz veteránov.

Už mám toho dnes dosť, tie stúpania sú pre mňa ťažké. Dlhé kopce mám rád, ale prudké nie. Vysávajú mi sily. Ako bude v druhom kole, neviem. Posledný kopec, posledný zjazd. Dobieham akéhosi domáceho chlapca bez prilby. Chce závodiť, krúti koľko vládze, kľučkuje predo mnou, až som z toho nervózny. Zrazu zozadu preletí Paľo Paprčka z krátkej a ešte ktosi a mne sa v tej rýchlosti medzi toľkými kolesami mihajú zelené šípky. Za nimi stojí usporiadateľ v oranžovej veste s hlúčikom ľudí. Pribrzdím a pýtam sa či idem dobre. Len pozerá a pozerá, nič nevraví ani neukazuje. Dobehnem toho predomnou, v dedine aj Paľa Paprčku a ten mi vraví, že na dlhú bolo treba odbočiť. Obraciam sa a šľapem hore dedinou. Začína hrmieť. Uvedomím si, že teraz pôjdem druhé kolo sám kdesi úplne vzadu. Už teraz som vyšťavený ako citrón. Stačili dva hromy a som presvedčený to dnes zabaliť. Najprv defekt a teraz chromý regulovčík. Aspoň sa mám na čo vyhovoriť. Otáčam a keď ma predbehne mladý Jurko Bellan, pozbieram posledné sily a rýchlym tempom prichádzam za ním v závese do cieľa. S Nobbym sa ideme umyť a potom si nájdem miesto na trávičke v cieli, kde v pohode vydržím až do konca.

Páčilo sa
-samotné miesto štartu a cieľa -všetko pokope, kľud, naviac kvalitný trávnik.
-perfektná trať, takú som ešte na žiadnom maratóne nezažil. Dlhá je veľmi ťažká.
-značenie trate
-detailný výškový profil s dĺžkou stúpaní a percentami
-občerstvovačky a ich obsluha

Treba pridať
-marketing, nefunkčná http://www stránka pred pretekmi
-zavádzajúce informácie na stránke o dlhej trati (dĺžka trate a počet okruhov)
-údajne jedlo v cieli (mne chutilo, ja jem aj horšie veci)
-značenie od Brodzian do cieľa
-občerstvovačku s vodou na začiatok druhého kola
-rozlíšiť farebne štartovné čísla pre dlhú a strednú trať, aby regulovčík vedel koho kde poslať
-veľkú pumpu a olej na každú občerstvovačku
-osobnú váhu k registrácii a do cieľa (bola napríklad v Bystričke a to sa šlo len 9 km)
-do roka vyzbierať tŕne

Celkový dojem: 1- až 2

MTB maratón Medzihorím očami riaditeľa preteku Olivera Klampárika:
Snažili sme sa 100-percentne vyznačiť trať, ale ... (prerušila nás organizátorka: Rozprávala som sa teraz s jedným čo zablúdil a on povedal, že nejakí 17-18 roční chalani to tam preznačovali.) Pokračuje Oliver: No vidíš, toto nevieme ovplyvniť. Inak som spokojný. Okrem odrenín vážnejšie úrazy neboli. Prvýkrát to robíme na tomto mieste, preto sa vyskytli i určité nedostatky s vodou, so sprchami, lebo doteraz tu nič takéto veľké nebolo. Ale celkove prevláda spokojnosť, tak sa to budeme snažiť o rok spraviť znova na tomto mieste a bez tých nedostatkov.

MTB maratón Medzihorím očami účastníkov

Rado Bíroš, víťaz hlavnej kategórie na 92 km (pýta sa Roman Barényi)
Ako sa Ti išlo?
Išlo sa mi dobre. V druhom kole ma už boleli nohy.
Od koľkého kilometra si šiel sám?
Asi po štvrťhodine.
Kto Ti robil najväčšie problémy?
Dušan Končitý.
Zmokli ste?
Prvé kolo bolo celé suché, v druhom začalo pršať a zmočilo nás.
Čo by si povedal k trati?
Povrch bol dobrý, ale hrozne ťažké to bolo.

Janka Madarászová, MTB Kolečko, 50 km, kat. 40-49r., 2. miesto
Šlo sa mi veľmi dobre. Trať sa mi páčila. V pohode.
Čo máš v tej škatuľke?
Kuchynskú soľ. Liznem si občas. Ja jazdím na toto. Keď idú kŕče, potom si dám.

Jožo Nemčok, MTB Kolečko, Bratislava, 5. miesto na 50 km, kat. 50-59r.
Mám taký dojem, že trať poprehadzovali a je ťažšia asi. Minulý rok bolo menej blata, ale bol som pred týždňom v Pravenci a s tým blatom sa to nedalo porovnať.

Lívia Hanesová, Suncycle Time Cycling, 50 km, 10. miesto kat. 19-39 r.
Krúpy som ešte nezažila na maratóne. Začalo pršať a pri tej obore v blate som spadla. Koleno som si narazila, strašné. Sme si mysleli že sme pred cieľom a furt sme išli hore.

Ľubo Staš, Bratislava, 1. miesto na 92 km, kat. 40-49 r.
Zhodnoť to od začiatku.
Krása. Ľudia ktorí neboli tuná môžu banovať. Ja som nie zjazdár, ale dolu som to mohol púšťať. No krása. Bezpečné, dobre značené, super.
Tlačil si niekde?
Nikde som netlačil. Chlapi tam ťažili drevo, videli že idem a zastavili ma. Skoro sme sa pobili.
Zmokol si?
Niekedy frklo, ale nezmokol.

Július Kováč, Solčany, DFN na na 50 km, kat. 50-59r.
Ako sa šlo?
Dobre až na ten dážď. Strašná búrka. Tak som to kúsok otočil z trate na asfalt a skrátil som si nejaké štyri kilometre. Teraz som mimo poradia.

Peter Dolák, Cross Country Club Rača, 92 km, nad 50 r., DFN
Mal som smolu, lebo som dostal na osmom defekt, zalomil sa mi ventil, nemohol som to nafúkať, tak som s bicyklom na chrbte bežal 3 kilometre dole vŕškom na piaty, kde mi dali dušu ale to už bolo tak neskoro , že som sa rozhodol neísť, resp. zaradiť sa medzi 50-károv.Bolo to ťažšie ako keby som šiel 50-ku sólo, lebo strašne som cítil nohy z toho behu.

Adriana Petková, Kanianka, 50 km, kat. 40-49r., 3. miesto
Mne sa šlo dobre, ale mám málo natrénované.
Čo výšľapy?
Jaj tak tlačila som. Niektoré som vyšla, niektoré som tlačila. Niektoré len silou vôle.
Dala si si dačo od kŕčov?
Nedala som si nič, len tieto dva gely som zjedla. A musím veľa piť aj keď nie som smädná.

Rišo Lehocký, Klokoč, 59. miesto na 50 km do 39 rokov
Najprv sa mi šlo dobre. Aj som si vravel ako super mi to ide, ale po poslednej občerstvovačke zapršalo trošku a posledných 10 km došli sily. Chyba bola, že som si nezobral dajakú horalku.
Nespadol si? Tuto máš červené.
Nie. Ale niekto sa vracal ešte na začiatku, mal krvavý ksicht.

Rýchla záchranná služba
Mali ste robotu?
Boli len také poškriabania, také oderky.
Koľkí vás vyhľadali?
Zatiaľ traja tu boli.
S čím?
Tlak si odmerať, hlava sa mu točila.

Dušan Bohál, SCK Ďumbier, Brezno, 20. miesto na 50 km, kat. 40-49r.
Pekná trať, bolo ale veľa defektov.

Jurko Bellan -14 rokov, Martin, DFN
Ledva som stačil za Tebou posledné kilometre z Brodzian do cieľa. Ako si skončil?
Piaty, z 18-ročných som prišiel prvý. Ale som DNF.
Prečo?
Lebo sme zablúdili. Išli sme traja, pred nami dvaja, za nami nik.
Si talent. Za koho jazdíš?
Za Žiar nad Hronom.
Za Žiar jazdí aj majster Slovenska David Zverko. Môžeš sa s ním porovnať?
Nie, on je po každej stránke lepší.

Peter Kuiš, ŠK Pegas, 5. miesto na 92 km , kat. 19-39 r.
Šlo sa mi dobre, len druhé kolo bolo v blate. Šiel som ho po búrke, v blate to unaví. Začali kŕče, viac kopcov som v druhom kole tlačil.

Martin Imrich, CYKLOMAG, 7. miesto na 92 km, kat. 19-39 r.
Zo začiatku sa mi dobre šlo, prvé kolo v pohode. V druhom na občerstvovačke som rýchlo zjedol banán s pomaračom, potom som to rýchlo riadne zapil a také kŕče v bruchu, ... Strašne ma bolelo brucho. No dve hodiny som sa tam tak trápil, ... Tak zle mi bolo, hlava sa mi točila. Nemohol som nič jesť. A keď nič neješ, nemáš energiu, výkon ide dole zachvíľku. Tak som sa dneska vytrápil ako ešte nikdy.

Foto na úvode © MLbikers