Cyklove: Z Benátok do Porta – cesta, ktorá sa nedá vygoogliť (1. časť)

Keď premýšľam o dovolenke, výlete alebo skôr o úniku od bežných dní, v tejto predstave je vždy zahrnutý bicykel.

Mestá ako Barcelona, Nice, Marseille, Lisabon či Porto je dnes jednoduché navštíviť lietadlom. Ale pozrieť si ich jedným ťahom, a ešte k tomu na bicykli, to už také jednoduché nie je. V tomto článku sa pozrieme, ako sme my, Cyklove, prebicyklovali polku Európy.

Vedeli sme, aké mestá chceme vidieť a kam by sme sa v rozsahu 40 dní mohli dostať. Začiatkom roka 2024 sme si kúpili letenku (aj pre bicykle) z Porta, a od toho dátumu sa odvíjalo naše plánovanie. Trasu z Bratislavy do Benátok už dôverne poznáme, preto sme tentokrát išli z Viedne do Benátok vlakom — vyšlo nás to približne 48 eur na jedného, aj s bicyklami.

Cestujeme väčšinou extrémne naľahko, keďže ubytovanie máme vždy zabezpečené dopredu a nespíme v stanoch. Nie že by nás tento typ bikepackingu nelákal – Dominik je obsesívny fanúšik – ale je to skôr z prakticko-logistického dôvodu.


Pre mňa naše výlety nie sú len o bicyklovaní, ale aj o spoznávaní konkrétnych miest, kultúry a jedla, čo by v takej miere so stanmi nebolo možné. Hneď to vysvetlím.

Ak bikepackujete so stanmi, potrebujete si vždy nájsť miesto na spanie – ideálne po zotmení a mimo hlavných miest, keďže to nie je úplne povolené. Prípadne v kempoch, ktoré sú väčšinou na perifériách miest. Čiže mesto vieš prejsť len s bicyklom, a to sa prirodzene všade nedostaneš. A povedzme si úprimne, po 7–8 hodinách na bicykli je dobrá sprcha to najväčšie uspokojenie. Aspoň pre mňa.

Čiže vždy, keď sme niekam prišli, mohli sme si všetky veci aj bicykle odložiť, trošku sa „refreshnúť“ a ísť spoznávať mestá a ich krásy už len pešo.

Plánovanie ubytovania zaberie vždy veľa času. Môjho. Na „preskáčku“, cez portály Booking alebo Airbnb, hľadám ideálne ubytovania – nie príliš drahé a ideálne s vlastnou kúpeľňou.

Zážitok z hostela v Ľubľane, keď som v noci išla na spoločný dámsky záchod, ktorý bol kompletne zakadený nielen na záchodovej mise, ale aj na zemi, zanechal vo mne obrovskú nechuť k zdieľaným sociálnym zariadeniam – aj keď sa im na týchto cestách úplne vyhnúť nedá. Pohybovali sme sa približne v cenách okolo 50 – 60 eur na noc pre dvoch.

Tentokrát sme náš výlet okorenili aj charitatívnym rozmerom. Zbierať peniaze počas našej cesty za dobrú vec sme už skúsili pred dvomi rokmi. Tentokrát sme hľadali niečo s témou bicyklovania.


Cyklokoalícia, organizácia, ktorá sa venuje zlepšovaniu podmienok pre cyklistov a chodcov, nám ponúkla projekt Bicyklovanie neobmedzené vekom. Tento projekt sa nám hneď zapáčil a videli sme v ňom veľký potenciál. Princíp aktivity spočíva v tom, že mladí dobrovoľníci – piloti – umožňujú seniorom jazdu na bicykli. Pomocou špeciálnych cyklorikší tak môžu seniori opäť zažiť kus dobrodružstva a pocítiť povestný vietor vo vlasoch!

Keďže servis a údržba týchto cyklorikší je celkom nákladná, zbierku sme v prvom rade nasmerovali na pokrytie týchto výdavkov. Zbierka cez portál Donio bola spustená – a my sme mohli vyraziť.

Camp Marghera, Benátky

Po celom dni vo vlaku sme dorazili do HU campu v časti Marghera. Už ho dôverne poznáme a máme ho radi. Spíte v takých milých bunkách a v miestnej reštike si vždy dáme fantastickú pizzu s veľmi milou obsluhou.


Ráno sme sa vybrali vlakom do historického centra – mali sme skvelý čas a krásne počasie. Keď sme tu boli prvýkrát v roku 2022, bolo to len krátko po pandémii, takže turizmus ešte nebol v plnom rozmachu. Tentokrát sme ho zažili naplno.

Nečudujem sa, že zavádzajú poplatok za vstup do centra a miestni obyvatelia sa búria proti masovému turizmu. Krásne je to zobrazené aj v dokumente I Love Venice na Netflixe, ktorý mi práve počas cesty niekto poslal cez Instagram.

Úprimne, Benátky sú jedno z najúžasnejších a najfascinujúcejších miest, aké som kedy videla. Je mi ľúto, že veľa budov je v havarijnom stave a miestne obyvateľstvo vymiera, alebo sa sťahuje preč. Problémom nie je zastaviť turizmus – Benátky z neho prakticky žijú – ale možno ho efektívne regulovať. Len na takých opatreniach musí byť aj politická zhoda. Držím im veľmi palce.

Benátky – Parma

V nedeľu ráno, 14. apríla, nás čakal prvý cyklistický deň – smer Parma. Taliansko je krajina, ktorú máme nesmierne radi – nielen kvôli jedlu a kultúre, ale aj kvôli celkovej atmosfére. Čakalo nás 200 km, čo je príšerné číslo pre bicyklovanie na graveli s plnými taškami. Cestu sme si rozdelili na zastávky v krásnych mestách: prvá v Padove, potom v Mantove, až sme podvečer dorazili do Parmy.

Tento deň sme si naložili asi viac, ako sme boli schopní zniesť – hlavne ja. V noci som nespala, pretože mi extrémne bilo srdce a chvíľami som mala pocit, že to bude možno aj moja posledná noc.

Parma – Janov

Ráno som sa zobudila nie veľmi oddýchnutá. Dominika som na kolenách prosila, aby sme si trošku skrátili cestu – a našťastie mal pre mňa pochopenie, takže sme trasu skrátili vlakom o približne 40 kilometrov.

Marseille je druhé najväčšie mesto Francúzska a nemá povesť najbezpečnejšieho.

Avšak obavy boli zbytočné, pretože – na moje prekvapenie – táto cesta bola absolútne skvelá. Išli sme cez hory, zabudnuté a opustené miesta. Tie jazdy do kopca pôsobili na mňa až meditatívne. Vôňa lesa, zurčiaci potok... Nič tomu nechýbalo. Potom sme prišli k moru a už sme sa hnali s autami.

Janov na nás ako mesto dojem neurobil. Chýbala nám v ňom tá talianska kultúra, ktorú sme dovtedy dobre poznali. Trattorie a pizzerie sme hľadali márne, ani reštaurácií v centre toľko nebolo, a v tom historickom centre sme boli absolútne stratení.

Vôbec nám nefungovalo GPS – a to nemôže byť náhoda. Neskôr som si vygooglila, že úzke uličky (caruggi) a vysoké budovy môžu spôsobovať takzvaný urban canyon efekt, keď sa signály odrážajú od budov a spôsobujú chyby v určovaní polohy. Na nás to pôsobilo hrozivo, lebo podľa mapy sme boli na určitých miestach – ale realita bola celkom iná.

Oblasť Ligúria je však odlišná od zvyšku Talianska – nielen architektúrou, ale aj mentalitou, dialektom a jedlom. Historický kontext prístavného mesta robí z Janova viac priemyselné a obchodné centrum oproti ostatným romantickým talianskym mestám.

Veľa emigrantov pochádza práve z Janova – jedným z nich je aj Krištof Kolumbus. Keďže ho v jeho dobe Janovčania nepodporili, všetky svoje výpravy uskutočnil až pod španielskou vlajkou. Čo je dosť vtipné – jeho rodičia sa volali Zuzana a Dominik. Náhoda? Nemyslím si.

Janov – Alassio

Odchod z Janova bol peklo. Sociálno-ekonomické kontrasty sú vidieť na každom rohu. To peklo ešte chvíľu trvalo, kým sme sa od mesta úplne nevzdialili.


Neskôr sme išli po cyklotrasách popri mori – a to bola jedna nádhera. Výhľady na more, to je moje.

Do Alassia, našej ďalšej zastávky, sme prišli skôr a stihli sme aj prvú práčovňu. Pri predchádzajúcich výletoch sme si prali každý deň, v rukách – kým sme neobjavili čaro Lavaggia, niekedy rovno aj so sušičkou. Dosť nám to pomáhalo – aj s časom, aj s energiou.

Alassio je veľmi milé, plážové mesto. Fascinujúce je sledovať, ako sa všetci a všetko pripravuje na letnú sezónu. Teplomer ukazoval 19 °C – a Taliani boli v zimných bundách.

Alassio – Nice

Dnes sme išli cez jednu z najkrajších pobrežných cyklotrás v Európe, ktorá vedie aj cez slávne San Remo. Akurát tam trénoval aj Pogačar, ktorého sme stretli aj s malým tímom – ešte pred všetkými jeho úžasnými úspechmi, ktoré minulý rok dosiahol.

Cyklotrasa sa oficiálne volá Ciclabile della Riviera dei Fiori (Cyklistická trasa Kvetinovej riviéry), má približne 24 kilometrov a je vybudovaná na starej železnici, ktorá kedysi spájala hranice s Janovom.


Pár kilometrov za cyklotrasou sme boli už na ceste do Mentonu – prvého francúzskeho mesta. Neviem, či je to len pocit, že si v inom štáte, ale zrazu sa zdá, že je všetko iné. Menton bol ako z francúzskeho filmu – nádherné mesto, s eleganciou blízkou len Francúzom.

Tak fúkalo, že udržať sa na bicykli bolo náročné, nieto ešte bicyklovať.

Potom sme sa v Monaku trošku postrácali, prešli sme cez slávne trate a zákutia F1 v časti Monte Carlo. Celkom drsné kopce hore-dole – a už sme sa rútili do našej ďalšej zastávky, do mesta Nice, kde sme sa už okolo druhej ubytovali.


Nice je jedno krásne mesto. Nádherná kamienková pláž, park v centre mesta, miestni si užívali verejný priestor a my sme to len s úžasom pozorovali. Aj tí ľudia sú tu extrémne pohľadní.

Nice – Neoules

V Nice sme si ráno dali kávičku v pekárničke blízko ubytka, kde pain au chocolat stál 1 euro – a bol fantastický. Sledovali sme zvláštne parkovacie zvyklosti, keďže na prechode na blikačkách zastali postupne za sebou tri autá – všetci išli do pekárne, alebo bolo auto rovno zaparkované na kruhovom objazde.

Prvých približne 30 km do Cannes bolo úžasných – síce nás trápil silný protivietor, ale aspoň sme išli po krásnych cyklotrasách popri mori. Cannes je nádherné mesto. Dali sme si tam ďalšie raňajky a užívali si slniečko.


Potom nás čakal 8-kilometrový kopec, kde išlo veľa cyklistov – ktorí ma suverénne všetci predbehli. Zo slniečka sa zrazu objavili mraky, ktoré pokračovali do slabého dažďa, zimy a rušných ciest – ale vodiči sú tu celkom poctiví. Až na jeden incident, keď na mňa vodič pustil vodu z ostrekovača. Viem, že sa to robí, ale ešte som to nezažila.

Keď sme prišli na vidiek, kde sme boli ubytovaní, už sme len oddychovali, ratovali vyfúkané tváre a hladkali mačičky. Jedna sa domáhala aj k nám dnu – no dlho nás presviedčať nemusela.


Keď spíme mimo hlavných miest, vždy riešime večeru alebo nákup dopredu – na ubytovaní sa najeme a potom už len oddychujeme.

Neoules – Marseille

Ďalší deň sme odchádzali ráno pri 5 °C. Keďže nás čakalo približne 60 km, viac sme sa venovali kávam a croissantom.

Do Marseille sme však vchádzali po extrémne zlých cestách – samé diery, žiadna krajnica, prach a bordel. Aj tak sme sa už okolo 13:00 ubytovali, s výhľadom na nemocnicu, kde sanitky húkali každú chvíľu.

Marseille je druhé najväčšie mesto Francúzska a nemá práve povesť najbezpečnejšieho. Z celej našej cesty to bolo jediné mesto, kde som naozaj zvažovala, v akej štvrti si hľadať ubytovanie – pretože tu vraj kriminalita prekvitá. V nás sa prirodzene predsudky prebudili – veď ako inak, deti východného bloku sú trénované na strach a predsudky.

Celý čas sme boli na pozore – a videli sme to aj u iných turistov. Držali si tašky a ponáhľali sa zo zaplnených miest. Policajtov bolo na uliciach naozaj veľa a len za krátky čas sme boli svedkami dvoch bitiek. No úprimne, nijako zvlášť nebezpečne to nepôsobilo.


Každopádne, Marseille je veľmi rozmanité a kultúrne bohaté mesto. Jedna ulica, jeden blok – a máte pocit, že ste v úplne inom meste. Dali sme si asi ten najhorší fast food a išli spať.

Marseille – Montpellier

Keď sme na druhý deň ráno odchádzali, pýtali sme sa pána z hotela, ako je to s povesťou Marseille ako nebezpečného mesta. Povedal, že nebezpečné nie je – len ak by sme dílovali drogy. Inak je to klasické veľkomesto. To nás upokojilo, pretože práve dnes sme mali s bicyklami prechádzať cez štvrte, ktorým sa údajne treba vyhnúť. A aj sme k nim prišli.

Všetko bolo zrazu extrémne tmavé, rozbité – a boli tam… niečo ako trhy? Miestni páni v šuštiakoch s ľadvinkami Adidos fajčili a predávali oblečenie, ktoré mali pohádzané na zemi medzi odpadkami. Akože, bol to celkom bizarný pohľad – miesto, kde sa úplne nechceš ísť bicyklovať. Navyše to bolo celé do kopca.
Čiže Dominik bol už dávno pol kilometra predo mnou a ja som bola hodená napospas dílerom. Neskôr mi Dominik hovoril, že sa bál, tak išiel čo najrýchlejšie. Tak ďakujem pekne.

Každopádne, v takýchto momentoch sa vždy spolieham na svoj inštinkt. Sledujem reč tela, pohľady a snažím sa ísť sebavedomo. Ale všimla som si, že sme nijako zvlášť pozornosť nevzbudzovali – takže pán z hotela mal vlastne pravdu.

Keď sme sa vzdialili od Marseille, počasie sa začalo dosť zhoršovať – a tak silno fúkalo, že udržať sa na bicykli bolo náročné, nieto ešte bicyklovať. Do toho som ráno dostala menštruáciu, a to nie sú práve moje najobľúbenejšie dni.


Našťastie ani Dominik neprotestoval a po ukrutných 50 km sme nasadli na vlak. Keď sme dorazili do Montpellieru, bolo krásne slnečno – úplné vykúpenie. Dali sme si kávičku, jedlo a popozerali okolie.

Montpellier je krásne mesto – historické a veľmi cool. Škoda môjho stavu, asi by sme si ho za iných okolností užili oveľa viac.

Montpellier – Perpignan

Pred dneškom som mala rešpekt – hlavne po včerajšej jazde v brutálnom vetre. Ale bolo to celkom fajn. Veľa cyklotrás, prešli sme cez krásne mesto Narbonne a časť cesty nám dokonca fúkalo do chrbta.

Aj keď moja imunita a telo už prichádza na svoje dno – daň si to vyberá každým dňom – snažím sa s tým bojovať. Začala som cítiť štyri herpesy na hornej pere.


Nie je to vôbec nečakané – vietor, menštruácia a vysoká fyzická záťaž sú moji hlavní spúšťači. Ale v takom rozsahu som to ešte nezažila. Zrejme som zvolila príliš slabé suplementy zinku, lyzínu a vitamínu B.

Poslednú noc vo Francúzsku sme strávili v meste Perpignan. Tentokrát sme mesto videli len cestou na ubytko z bicykla, keďže sme bývali na opačnom konci mesta. Ale s výhľadom na Pyreneje, takže sme celkom tušili, čo nás na ďalší deň čaká.

Popravde, boli sme dosť unavení, takže večeru sme si kúpili len v sídliskovej samoške a išli čo najskôr spať.

Ubytovanie bolo bizarné – do bytu sme vchádzali cez malinkú kúpeľňu. Bicykle sme si tým pádom museli nechať na chodbe, z čoho Dominik nebol práve nadšený. Keď sme sa pani, čo nám dávala kľúče od bytu, pýtali, či je to bezpečné, vôbec nechápala našej otázke – len s úsmevom odpovedala, že „tu to nikomu nebude vadiť“, že ich tam môžeme kľudne nechať.

Perpignan – Figueres Spain

Dnešné ráno bolo ukrutné. Samozrejme – studený vietor a brutálna zima! Hovorím si, ako dobre je našim rukaviciam a merino base layerom doma v skrini v Bratislave... Ale keďže dnešná cesta nebola dlhá, človek sa zaprie – aj na tri hodiny, keď treba.


Prešli sme cez Pyreneje, na hraniciach si dali krátky oddych a okolo obeda sme dorazili do mesta Figueres. Išli sme sem hlavne kvôli rodisku a návšteve Múzea Salvadora Dalího – čo sme si však neuvedomili, je, že je pondelok. A teda zatvorené. Tak sme ho obdivovali aspoň zvonku.

Figueres – Vilassar de Dalt

Odchod z Figueres bol chladný, ale zato sme videli krásne brieždenie. Dominik fotil o dušu a prvá zastávka v Girone bola skvelá. Mesto plné cyklistov – a dali sme si fantastickú kávu. Všetci veľmi milí a vodiči mimoriadne tolerantní.

Neskôr sme išli dlho popri diaľnici po vedľajších cestách – dosť zlé a hlučné cesty. Preto som si v takých situáciách zvykla dať jedno slúchadlo. Tie cesty boli pre mňa veľmi náročné, preto odpútať si hlavu aspoň na chvíľu mi dosť pomáhalo.

Avšak tentokrát som narazila na španielske zákony, kde je problém aj jedno slúchadlo. Popravde, takých skvelých šoférov, akí sú v Španielsku, sme nezažili ešte nikde. Na ceste bol vždy priestor za krajnicou a stále som mala len jedno slúchadlo.

Ale bol to veľký problém – oveľa väčší než napríklad bicyklovanie po meste s oboma slúchadlami cez hlavu, jazdiť mimo cyklotrás, na červenú alebo do protismeru. V podstate ani debata o tom nebola – len či budem platiť „cash or card“.


Asi šesť policajtov okolo mňa, ako keby práve chytili drogový gang. Tak som zaplatila 100 eur a išli sme ďalej. Neskôr som si na bločku všimla, že z môjho občianskeho preukazu príslušník prečítal nie Slovakia, ale Slovenia. A to ma potešilo.

Nie preto, že by som chcela, aby si myslel, že som zo Slovinska – ale keď ma zastavil, veľmi mi vysvetľoval, ako je to v celej Európe zakázané.

Žiadne hlavné cesty, len vedľajšie popri olivách, mandarínkach a artičokoch.

Ale ako to on môže vedieť, keď ani poriadne nepozná európske štáty?! A to mi, úprimne, dosť zdvihlo náladu. Tak som sa poučila. Uvidíme, čo bude ďalej – ale ešte pár dní dozadu sme s Dominikom riešili, že jediní ako cyklisti stojíme na červenú. Možno práve v Španielsku sa nám to vyplatí.

Podľa legislatívy na Slovensku slúchadlá zatiaľ nie sú vyslovene zakázané, ale z môjho pohľadu do mesta určite nepatria. Nedala by som si ich na frekventovaných miestach a na cestách na Slovensku už vôbec nie. Možno len na dlhých cyklotrasách, kde je ľudí a cyklistov pramálo.

Je potrebné myslieť na bezpečnosť – a priznávam, že v tom Španielsku som tie slúchadlá, hoci aj jedno, jednoducho mať nemala.


Bývanie vo Vilassar de Dalt sme mali veľmi útulné, s krásnym výhľadom na more – a aj mestečko bolo veľmi cool. Po desiatich dňoch sme konečne mali deň bez bicyklovania. Nielen kvôli oddychu, ale aj preto, že sme chceli vidieť dávno vysnívané mesto Barcelona.

Avšak plány nám úplne nevyšli – ani do Sagrady Família, ani do parku Güell sme sa nevedeli dostať, pretože vstupy boli na najbližšie dva týždne vypredané.


Takže: vo Figueres zavreté Dalího múzeum, v Barcelone Sagrada aj park Güell – nejako sa nám v tejto „pamiatkovej“ oblasti zatiaľ veľmi nedarí.


Na druhej strane sme sa dostali do krásneho Casa de la Música, a neďaleko si dali asi najlepšiu kávu, akú sme kedy pili – v Nomad Café.

Najkrajším miestom vo Valencii bol park vybudovaný v bývalom koryte rieky Turia.

Pri Sagrade sme chvíľu sledovali pouličných predajcov magnetiek a všelijakých prkotín, prevažne z Indie. Nielen ten špecifický zvuk, ktorým lákali turistov – Dominik sa to snažil napodobniť v našich videách – ale aj to, ako sú zohratí pri príchode policajtov. Všetci mali slúchadlá – my sme ešte ani nevideli policajtov a oni už mali všetko zbalené a utekali. V Barcelone sa vraj kradne. A veľmi.

Na druhý deň sme prechádzali cez Barcelonu a opäť sme sa zastavili na kávu pri Sagrade. Bicykle sme mali opreté o budovu a sedeli sme tak dva-tri metre od nich. Ako som už spomínala – inštinktívne sledujem ľudí, ich reč tela. A jeden takýto pán prešiel okolo našich bicyklov asi trikrát – hore, dole a späť.

To, že si niekto obzerá bicykle, ešte nič nemusí znamenať – ja viem. Ale zrazu sa vrátil ešte s kamošom č. 1. Bolo ich tam zrazu viac a obaja sledovali naše bicykle. Takéto „gangy“ fungujú tak, že sa snažia vyrobiť chaos – napríklad, akože zakopnú o bicykel, niekto spadne, všetci upriamia pozornosť na neho, a druhý sa medzitým pokúsi o krádež.

Toto celé mi v milisekunde prebehlo hlavou – a rýchlo som sa postavila k našim bicyklom. Prešli okolo, silno na mňa zazerali – a zrazu tam už nebol ani jeden z nich. Dominik medzitým spokojne prišiel s cappuccinom z kaviarne. Jasné, že mi neveril – ale keď potom počul viaceré podobné príbehy práve z Barcelony, myslím, že mi už trošku verí.

Vilassar de Dalt – La Pineda

Už si začíname aj zvykať. Teda hlavne ja a moje telo. Deň voľna pomohol nabrať trochu sily – aj keď predvčerom som bola taká vyčerpaná, a to nielen po fyzickej, ale aj psychickej stránke, že som nevedela zastaviť potoky sĺz.

Tieto cyklistické dobrodružstvá ťa môžu skúšať po všetkých stránkach – ale mám pocit, že z toho vždy vyjdem o čosi silnejšia.

Dnešná jazda bola veľmi pokojná. Veľa cyklotrás, zastávok s jedlom a celkom slušné počasie. Všetko tu tak pomaly plynie, vodiči sú extrémne ohľaduplní a krajina krásna. Fascinujú ma všetky tie vybudované cyklotrasy – aj na kruhových objazdoch!

Dnes som konečne využila aj svoju Duolingo Spanish, ktorú som drtila päť mesiacov – a som na to mimoriadne hrdá. Ubytovanie sme mali v krásnom hoteli pri pláži. Cestovanie mimo sezóny prináša aj takéto potešenia – hotel, ktorý normálne musí stáť dosť peňazí, nás vyšiel na 50 eur na noc a krásne sme sa vyspali.

La Pineda – Alcalá de Chivert

Dnes sa nám nechcelo. Ráno sme odkladali budík dvakrát dlhšie. Najedli sme sa a vyrazili. Chvíľu sme si užili pekné odľahlé cesty, no neskôr sme išli už len po rušných hlavných cestách.


V malom meste, kde sme mali ubytko, to bolo zvláštne. Ulica, kam sme sa mali dostať k ubytovaniu, bola obklopená červenými mrežami a všade boli policajti.

Dominik hneď: „To je nejaké ghetto.“
Hovorím mu: „Iste nie, majú nejakú párty alebo dačo.“ Ale červené mreže? Vŕtalo mi to hlavou.

Keď sme sa išli najesť, tak sme to pochopili – mali tam mestské toros. Najprv sme len pozerali, že čo sa to tam vlastne deje. Bol tam mladý býk, ktorý, chudáčik, stále padal, ako ho tam furt blúznili. Keď spadol, všetci sa zasmiali.

Mne ho bolo strašne ľúto, tak som len z diaľky čakala, kým si to Dominik nafotí, a utierala si slzičku.
Neskôr nastúpil starší býk, ktorý mal už viac „na háku“ – tak som chvíľku pozerala aj ja. Fascinujúce to bolo. To áno. Ale úprimne – neviem, či táto tradícia má mať ešte miesto v tomto storočí.

Alcalá de Chivert – Valencia Torrent

Od rána to bolo skvelé – žiadne hlavné cesty, len vedľajšie popri olivách, mandarínkach a artičokoch. Neskôr krásna cyklotrasa popri mori, až kým sme neprišli do Valencie. Tam sme skončili na hlavných cestách a silný protivietor spravil z posledných 10 km hotové peklo.


Ale prežili sme, dali si skvelé mexické tacos a ďalší deň máme voľno – na veľmi dlhú dobu. Valencia je tretie najľudnatejšie mesto v Španielsku. Medzi jej historické dominanty patrí katedrála, v ktorej sa ukrýva Svätý grál – kalich, z ktorého údajne pil Ježiš pri poslednej večeri.


Okrem tradičnej hudby sme pred katedrálou ochutnali aj tradičný španielsky chladený nápoj horchata, ktorý sa pripravuje z namočených, pomletých a sladených tigrích orechov. Veľmi nám to chutilo – preto sme si horchatu neskôr kupovali aj v supermarkete.

Avšak najkrajším miestom pre nás vo Valencii bol park vybudovaný v bývalom koryte rieky Turia. Keďže rieka nemala hlboké koryto, pri hustých dažďoch často zaplavovala mesto. Riešením bolo jej odklonenie. Pôvodne z neho mala byť cesta pre autá, no našťastie sa bystrí Španieli rozhodli pre iné riešenie – vybudovať z neho jeden nádherný a zároveň najdlhší mestský park v Európe.

Aj vďaka nemu sa Valencia stala hlavným európskym zeleným mestom pre rok 2024. V 12 km dlhom parku ľudia trávili čas športom, piknikmi, boli tu futbalové ihriská, obrovská preliezka pre deti Guliver, priestor pre andalúzsky festival – a park napokon vyúsťoval do neskutočne krásneho Ciudad de las Artes y las Ciencias – Mesta umenia a vedy.


Tu sme boli absolútne ohromení. Okrem toho, ako to tam nádherne vyzeralo, prebiehala práve aj ženská La Vuelta – a my sme sledovali ich tímové časovky.

Poslednou našou zastávkou vo Valencii bolo Oceanogràfic, ktoré je momentálne najväčším akváriom v Európe. My sme sa tam len s úžasom prechádzali – bolo to naozaj krásne. Keďže naša cesta trvala 41 dní, náš článok sme rozdelili na tri časti.

V tej najbližšej popíšem, ako sme dobicyklovali do Alicante, Malagy alebo do horského mesta Trevélez v pohorí Sierra Nevada.

Ďakujem, že ste sa dočítali až sem, budem sa tešiť nabudúce.